Harmonogram dňa:
| 7:45 – 8:00 | Príchod detí |
| 8:00 – 8:50 | Ranná modlitba + rozcvička + hry |
| 8:50 – 9:00 | Desiata |
| 9:00 – 9:30 | Téma – INDIÁN |
| 10:00 – 10:40 | Sv. omša |
| 11:00 – 12:30 | Hry |
| 12:30 – 13:30 | Obed |
| 13:30 – 14:30 | Hry |
| 14:30 – 15:00 | Téma – VÝZBROJ, olovrant |
| 15:00 – 16:00 | Hry |
| 15:30 – 16:00 | Odchod detí s rodičmi domov |
Program:
| deň | téma | aktivita |
| pondelok | Kateri Tekakwitha – prilba, opasok | v teepee – nové mená, pomaľovanie tváre
výroba vlajky |
| utorok | Ružena Limská – štít | pokladovka, maľovanie na kamene |
| streda | Juan Diego – pancier | výlet |
| štvrtok | detskí mučeníci – topánky | vodný deň, slack-line |
| piatok | Ceferino Giménez Malla – meč | získanie výzbroje (výroba meča), výroba čelenky
vodný deň |
Deti na tábore dostali ako darček odznak, na ktorom mal každý svoje nové indiánske meno a potom šiltovku s lemurom-indiánom (lemur je náš symbol – spoločenstvo L’múry).
Témy:
Svätí Indiáni
- svätí nie sú len rehoľníci, kňazi, pápeži, …
- môže ním byť človek odhocikadiaľ
Kateri sa narodila blízko mesta Auriesville v štáte New York v USA v roku 1656. Bola dcérou Indiána z kmeňa Mohawkov, Irokézov, ktorý bol pohan. Žila vo veľmi krutom a nemilosrdnom prostredí, v jej dedine boli umučení prví traja severoamerický mučeníci.
Jej indiánske meno bolo Tekakwitha, čo znamená „tá, ktorá dáva veci do poriadku“.
Matka bola kresťanka. Tekakwitha mala len štyri roky, keď jej mama zomrela počas epidémie kiahní. Túto chorobu dostala aj malá Tekakwitha, no vyliečila sa, hoci stopy choroby na tvári jej zostali. Po smrti matky si ju vzali k sebe tety a strýko, ktorí ju vychovávali. V roku 1675 prišli k nim francúzski misionári. Napriek ponukám na sobáš sa Tekakwitha rozhodla ísť s misionármi do misijnej stanice. Tam sa obrátila na kresťanstvo. Pokrstená bola o rok neskôr ako dvadsaťročná, vtedy si dala meno Kateri (Katarína). Krstom si však pohnevala svojich súkmeňovcov. Hoci si toho musela kvôli svojmu rozhodnutiu veľa vytrpieť, predsa zostala pevná vo viere. Odišla do novej kresťanskej kolónie pre Indiánov do Kanady. Veľa sa modlievala, robila pokánie a starala sa o chorých a starých. Tí, ktorí ju poznali, ju volali „Ľalia z kmeňa Mohawkov“. Každý deň skoro ráno, už pred štvrtou hodinou, aj v zime, stála pred kaplnkou, kým ju otvorili. Tam zostávala aj na sv. omšu. Zvlášť si uctievala Eucharistiu a Ukrižovaného Ježiša Krista. Zomrela, keď mala dvadsaťštyri rokov. Jej pozostatky sú uložené v Auriesville.
Aj vďaka úcte k nej sa v USA a Kanade začali pôvodní obyvatelia Ameriky viac zapájať do služieb Cirkvi. Beatifikovaná (blahoslavená) bola v roku 1980. Je vôbec prvou blahoslavenou Indiánkou v dejinách. Spolu so sv. Františkom Assiským je patrónkou ekológie a životného prostredia. Za svätú ju vyhlásil pápež Benedikt XVI. dňa 21. októbra 2012.
- Za celý život, bola na sv. prijímaní iba 4. krát
Prilba spasenia
Grécke slovo pre spasenie v tomto verši je soterion, čo implikuje skúsenosť vyslobodenia, ktorú Boh dáva tým, ktorí príjmu jeho Syna, Ježiša Krista, činia pokánie a nasledujú ho; ďalej to znamená rozšírenie pokoja a harmónie pre toho, kto Ježiša príma a múdrosť, ktorú skrze túto nádej udeľuje Boh.
Opasok pravdy
Tu Pavol používa grécke slovo pre pravdu alethinos, ktoré znamená pravdu, ktorá je skutočná, dokonalá, pravá, skutočne zo srdca; ďalej znamená hovoriť so všetkými pravdivo a s vierou.
Sv. Ružena sa narodila 20. apríla 1586 v Lime (hlavné mesto Peru v Južnej Amerike). Jej rodičia boli bohatí Španieli Gašpar Flores a Mária de Oliva. Pri krste dostala meno Izabela (Alžbeta). Keď bola ešte v kolíske, pre jej výnimočnú krásu ju indiánska pestúnka pomenovala Rosa (Ruža) a toto meno jej potom aj ostalo. Opätovne jej ho dal Limský arcibiskup sv. Turibius de Mongrovejo pri birmovke.
Ružena bola výnimočné dieťa, bola nesmierne trpezlivá. Raz si poranila prst, lekár jej ho musel odrezať. Ona ani nevykríkla a nenaľakala sa. Inokedy jej museli operovať ucho. Bez slova sa poddala. Od malička žila tichým a nenápadným životom, hoci ju rodičia nútili, aby sa pekne obliekala a krášlila. Čítala spisy mystikov, postila sa, túžila po rehoľnom živote. Mala veľa pytačov, no všetkých odmietla. Ctila si najmä sv. Katarínu Sienskú. V auguste roku 1606 si obliekla rúcho tretieho rádu sv. Dominika, keďže kláštor vtedy v Lime ešte nejestvoval. Mnoho času trávila v modlitbe, dlhé hodiny strávila v kostole pred Sviatosťou Oltárnou. Stále sa postila. Nejedávala mäso, v piatok a sobotu jedla iba chlieb a vodu. Neskoršie začala jedávať jedlo bez príchutí – bez soli a korenia. Všetko to obetovala Bohu za Cirkev, štát, duše v očistci, za hriešnikov. Mnoho si vystála pokušení od diabla. Napádal jej čistotu, vieru, spôsoboval duševné utrpenie a bezútešnosť. No Boh jej denne dával pocítiť svoju prítomnosť a ochranu.
Ružena veľmi často rozjímala o umučení Pána Ježiša. Umŕtvovala sa aj tak, že spávala na posteli z kusov dreva, ktoré pospájala povrazmi. Medzery vyplnila kúskami tehál a hlinených nádob tak, aby ostrými hranami trčali nahor a spôsobovali jej bolesti. Takto spávala až do konca svojho života. Spať na takom lôžku však takmer vôbec nemohla a práve nespavosť bola pre ňu jedným z najťažších umŕtvovaní. Spovedníci jej v tom viackrát chceli zabrániť, no vždy ich Boh svojím vnuknutím zastavil. Ružena dokonca prosila Boha, aby nebolo na nej vidieť, že sa tak veľmi umŕtvuje. A Boh ju vyslyšal. Jej tvár, ktorá bola poznačená tvrdým pokáním, dostala žiarivý výzor a zdravú farbu. Dokonca sa jej niektorí posmievali, že sa iba robí svätou, zaiste chodí niekam na hostiny. Po čase sa rozhodla postaviť v záhrade svojich rodičov pustovňu. S pomocou brata sa jej to podarilo. Tam potom žila v samote. Dvanásť hodín denne venovala modlitbe, desať hodín práci a dve hodiny spávala. Šila, priadla, obrábala záhradu a predajom vlastných výrobkov podporovala rodičov, ktorí medzitým upadli do núdze. Pri modlitbe mávala často extázy a videnia. Veľa sa modlievala za misijné územia a často hovorievala, že keby bola mužom, išla by na misie. Podporovala misionárov svojimi modlitbami. Modlila sa aj za to, aby do Peru prišli dominikánky. Boh jej zjavil, že sa tak stane. Naozaj, kláštor po jej smrti v Lime založili a prvá, ktorá vstúpila do tohto kláštora, bola jej matka, v tom čase už vdova. Ružena jej to aj predpovedala.
Posledné tri roky svojho života prežila Ružena u správcu financií vicekráľa dona Gonzala de la Maza a jeho manželky, ktorí ju mali radi ako svoju vlastnú dcéru a obdivovali jej život. Rok vopred predpovedala svoju smrť. Umrela 24. augusta 1617. Mala vtedy 31 rokov. Pochovali ju v kostole sv. Dominika v Lime. Po jej smrti sa na jej príhovor udialo veľa zázrakov. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Klement IX. v roku 1667. O dva roky neskôr ju vyhlásil za hlavnú patrónku Ameriky, Filipín a Západnej Indie.
Pápež Klement X. ju v roku 1671 vyhlásil za svätú ako vôbec prvú z celej Ameriky. V Lime stojí na jej počesť najväčší pomník v Peru. Zasvätených jej je veľa kostolov, kláštorov, miest a dedín po celej Amerike.
Štít viery
K tejto konkrétnej súčiastke Božej výzbroje prislúchajú dva aspekty: po prvé, pre slovo štít používa Pavol grécke slovo thureos, ktoré pôvodne v Grécku znamenalo „kameň na uzatvorenie alebo zapečatenie vstupu do jaskyne.“ Neskôr toto slovo zmenilo význam a znamenalo „obrovský obdĺžnikový štít, ktorý chráni každý milimeter vojakovho tela. A preto, keď si tieto dve definície spojíme, môžeme predpokladať, že Pavol hovorí o tom, ako nás tento „štít“ zapečatí a úplne nás ochráni od všetkých vonkajších vplyvov. Po druhé, pre slovo viera Pavol používa grécke slovo pisteuo, ktoré znamená pevné a úplné presvedčenie, úplné uistenie o Božích zjaveniach a pravdách.
V roku 1531 sa v mexickom Guadalupe zjavila Panna Mária indiánovi Juanovi Diegovi Cuauhtlatoatzinovi (Hovoriacemu orlovi). Bolo to len 14 rokov po tom, čo Francisco Hernández de Córdoba objavil Mexiko. V roku 1525, keď prišlo 12 misionárov do mesta Mexiko, sa dal pokrstiť aj 50-ročný indián Cuauhtlatoatzin, prijal kresťanské meno Juan Diego (Ján Jakub). Pokrstený bol so svojou manželkou Máriou Luciou, ktorá o štyri roky na to zomrela.
Pre misionárov bolo veľmi občerstvujúce a prekvapivé obrátenie a oddanosť kresťanskej viere indiána Juana Diega a jeho ženy Márie Lucie. Hoci v oblasti, v ktorej Juan Diego býval, nebol kostol, každú sobotu a nedeľu na úsvite vstával a šiel 14 kilometrov do najbližšieho kostola v Tlaltelolco, kde sa mohol zúčastniť na sv. omši a vzdelávať sa vo viere.
Panna Mária sa prvý raz zjavila tomuto indiánovi 9. decembra 1531, počas jednej sobotnej cesty na katechézu v oblasti Tepeyac. Prosila, aby Juan Diego šiel za biskupom Juanom de Zumárragom so žiadosťou postaviť kostol na mieste zjavenia. Keď mu biskup neuveril, Juan Diego prosil Máriu, aby ho od tejto úlohy oslobodila pre jeho nízky pôvod. Mária však iba potvrdila mandát, ktorý mu dala. Keďže biskup žiadal od neho dôkaz, že sa Panna Mária naozaj zjavuje, dala Panna pokyn, aby išiel na vrch Tepeyac, kde nájde rozličné kvety. Mal ich natrhať, zviazať a priniesť jej, aby ich mohla naaranžovať do tilmy, t.j. indiánskeho plášťa z kaktusu agáve. Juan Diego poslušne vyšiel na vrch a s úžasom vo vyprahnutom zimnom prostredí a na skalnatom mieste, kde rástli len bodliaky, stromy mesquites, kaktusy a tŕnie, uzrel záhradu, ktorá prekypovala orosenými kvetmi tej najsladšej vône. Juan Diego svoju tilmu s kvetmi ukázal biskupovým sluhom aj samotnému biskupovi. Kvety vysypal na zem a na drsnom povrchu tilmy sa objavil obraz Panny Márie, akoby namaľovaný alebo vyšitý.
Táto udalosť bola začiatkom zmierenia medzi kultúrami misionárov a indiánov, medzi Španielmi a domorodcami. Od toho momentu nastala mohutná evanjelizácia Indiánov. Milióny sa ich obrátilo v krátkom čase. Táto mariánska evanjelizácia sa prostredníctvom misionárov začala čoskoro šíriť aj za hranice Mexika, do susedných krajín pologule vrátane území dnešných Spojených štátov amerických. Ako Ján Pavol II. napísal vo svojej apoštolskej exhortácii Ecclesia in America:
“Zjavenie sa Márie indiánskemu domorodcovi Juanovi Diegovi na vrchu Tepeyac v roku 1531 malo rozhodujúci vplyv na priebeh evanjelizácie. Veľký význam nadobúda aj za hranicami Mexika, rozširujúc sa po celom kontinente…(ktorý) spoznal v mystickej tvári Panny z Tepeyacu, v Panne Márii Guadalupskej, úžasný príklad evanjelizácie dokonale prispôsobenej svojej kultúre.”
Pancier spravodlivosti
Je to jedno z Pavlových najdôležitejších slov, spravodlivosť, pričom tu používa grécke slovo dikaiosune a znamená milostivý dar Boží pre ľudí, ktorí veria v Ježiša Krista, pričom sú vnesení do správneho vzťahu s Bohom, do jednoty s Bohom, ktorá im pripočítava jeho moc, pričom človeka napĺňa a je silnejší, než by akokoľvek sám dokázal byť.
Mučeníci z Tlaxcala boli traja. Cristobal (1514/5 – 1527) a dvaja spoločníci Antonio (1516/7 – 1529) a Juan (1516/7 – 1529). Traja tínedžeri boli prevádzaní od domorodých tradícií ich rodín po rímskokatolícku vieru a vzdelanie získali od Rádu menších bratov SZO, ktorí ich pokrstili a evanjelizovali v tejto oblasti. Ich aktivizmus a evanjeliová horlivosť viedli k ich smrti z rúk tých, ktorí nenávideli ich novoobjavenú vieru a vnímali ich ako nebezpečenstvo pre ich hodnoty a rituály.
Tínedžeri boli blahorečený v Mexiku v polovici roku 1990 (pápež Ján Pavol II.). Pápež František – 23. marca 2017 – vydal dekrét, že traja tínedžeri budú vyhlásení za svätých bez toho, aby sa na ich príhovor stal zázrak tak, ako je to bežné. Tínedžeri boli 15. októbra 2017 vyhlásení za svätých.
Cristobal
Cristobal sa narodil ako syn domorodého vodcu. Bol považovaný za dediča svojho otca. Mal troch bratov: Bernardina a Luisa a jedného, ktorého meno nie je známe. Jeho matkou bola Tlapaxilotzin – bola prvou manželkou jeho otca pred tým, ako sa znova oženil s Xochipapalotzina.
Konvertoval na rímsky katolicizmus a vzdelanie získal v Tlaxcale od rádu menších bratov – na ich prvej škole – pokrstili ho a vštepovali mu hlboké náboženské hodnoty a praktiky. Jeho otec neprikladal veľký význam Cristobalovmu evanjelizačnému duchu – ktorý bol neustály a presvedčivý -, ale už ho nemohol tolerovať, keď jeho syn začal v ich dome rozbíjať domorodé náboženské symboly. Prvýkrát odpustil Cristobalovi, ale rozzúril sa a plánoval ho zavraždiť. Jeho nevlastná matka tiež nemala rada jeho evanjelizáciu a tlačila na svojho manžela, aby urobil niečo drastické, aby to zastavil.
Acxotécatl naplánoval hostinu pre domácnosť a nariadil, aby boli prítomní všetci jeho synovia, skôr ako ich v jednom okamihu poslal von z miestnosti, aby boli len s Cristobalom. Jeho otec ho chytil za vlasy, ťahal ho po podlahe a kopal doňho. Bodol ho kolíkmi z dreva, až kým si jeho syn nezlomil ruky a nohy, čo spôsobilo silné krvácanie. Bolo mu jasné, že Cristobal sa nevzdá svojej viery a nevráti sa k domorodým hodnotám, preto vzal Cristobala a spálil ho pri vatre. Cristobal zomrel nasledujúce ráno na následky svojich ťažkých zranení v roku 1527 po tom, čo zavolal na svojho otca a vyjadril svoje odpustenie. Jeho otec zabil aj Cristobalovu matku, keď sa márne snažila svojho syna brániť.
Antonio a Juan
Antonio sa narodil ako vnuk šľachtica Xiochténactiho a bol považovaný za jeho dediča ako prvý vnuk. Prestúpil na rímskokatolícku vieru a začal nenávidieť pôvodné rituály domorodého obyvateľstva, vrátane tých jeho. Antonio slúžil ako schopný tlmočník pre františkánov v tejto oblasti. Antonio a jeho sluha Juan boli chytení pri dehonestácii domorodých náboženských obrazov a boli zavraždení v roku 1529, keď ich chytili miestni obyvatelia. Antonio vyšiel z miestnosti a našiel Juana mŕtveho a spýtal sa útočníkov na dôvod, pre ktorý bol Juan zavraždený. Tínedžer pripustil, že znesväcoval podobizne, a zomrel, keď na neho útočníci zaútočili.
Juan mal skromný pôvod; aj on konvertoval na rímsky katolicizmus a pracoval ako Antoniov sluha. Juan zomrel po boku Antonia v roku 1529 a zomrel hneď, ako ho skupina mladíkov zasiahla.
Telá oboch tínedžerov boli zhodené z útesu, ale Dominikánsky mních Bernardino ich vzal a presunul do Tepeaca, aby ich pochoval.
Topánky evanjelia pokoja
Pavol tento moment veľmi zdôrazňuje, keď pre evanjelium pokoja používa grécke slovo euangelion. Ďalej Pavol používa grécke slovo hupodema, ktoré znamená, že máme svoje nohy obuté, no doslova to znamená: „zviazať dokopy pod nami.“ Veľmi zvýrazňuje, že tá „dobrá správa“ spasenia skrze Krista, ktorá sa má prijať vierou, by mala byť kázaná a to aby bolo súčasťou nášho jestvovania; kázať bez ohľadu na potenciálne reakcie obecenstva.
Ceferino Giménez Malla (taktiež známy ako El Pelé „Silný“ alebo „Odvážny“; 26. 8. 1861 – 9. 8. 1936) bol Španielsky rímskokatolík, katechéta a aktivista za španielske rómske príčiny.
Giménez Malla sa narodil Juanovi Jiménezovi a Josefe Malle, katolíckej rómskej rodine, buď v Benavent de Segriá, Lleida alebo v Alcolea de Cinca v Španielsku. Zdroje sa líšia v tom, či bol rok 1861 alebo 1865. Bol pokrstený v Fraga, Provincia Huesca. Jeho otec bol obchodník s dobytkom. Rodina zvyčajne čakala zimu na farmách na miestach, ktoré pre nich poľnohospodári vyčlenili, inak si prenajali chalupu na niekoľko mesiacov. Ceferino často hladoval. V sprievode svojho otca sa naučil katalánčinu aj rómčinu. Okolo roku 1880 jeho otec opustil rodinu a odišli do Barbastro, kde jeho strýko učil Ceferina tkať prútené koše. Asi ako dvadsaťročný sa oženil s Teresou Jiménez Castro podľa tradičného rómskeho obradu. Štyridsať rokov boli šťastne manželmi. Nemali deti, ale starali sa o jeho mladších bratov a sestry. Okolo roku 1909 prijali Terezinu osirelú neter Pepitu. Tereza zomrela v roku 1922.
Ceferino, známy svojou čestnosťou, sa stal lídrom v rómskej komunite Barbastro a okolí. Ľudia ho vyhľadávali, aby im poradil a sprostredkovali mu svoje rodinné hádky. Riešil tiež spory medzi Rómami a Španielmi
Jedného dňa miestny majiteľ pozemku, ktorý trpel tuberkulózou, omdlel na ulici. Malla nedbal na nebezpečenstvo nákazy, zdvihol muža na plecia a odniesol ho domov. Vďačná rodina ho odmenila sumou dostatočnou na začatie podnikania s nákupom a predajom prebytočných mulov, ktoré francúzska armáda po 1. svetovej vojne už nepotrebovala. Nástroje, pomocou ktorých čistil podkovy a železné topánky pre muly a somáre, venoval syn Ceferinovho priateľa Ferruchóna Múzeu mučeníkov v Barbastre. Ceferino bol rovnako štedrý k chudobným a núdznym, ako bol úspešný. Hovorí sa, že často požičiaval chudobným Rómom peniaze, a tiež im umožnil vyniesť zo stajní zvieratá, ktoré sa im najviac páčili. Mohli zaplatiť svoje dlhy, keď ich predali alebo na konci svojej sezónnej práce, keď si to mohli dovoliť. Podľa rómskej tradície zvykol kŕmiť aj chudobné deti.
Giménez Malla je popisovaný ako príjemný, dobromyseľný, vysoký, chudý muž, starostlivo oblečený a význačne vyzerajúci. Aj keď bol Giménez Malla negramotný, po smrti jeho manželky začal kariéru katechéta pod vedením kňaza – učiteľa Dona Nicholasa Santosa de Otta, ktorý učil rómske aj španielske deti. Mal dar katechizovať deti rozprávaním príbehov. Stal sa členom Františkánov.
V júli 1936, počas Španielskej občianskej vojny, Giménez Malla sa pokúsil brániť katolíckeho kňaza pred Republikánmi milicionármi. Oboch zatkli a uväznili v bývalom kapucínskom kláštore prerobenom na vojnové väzenie. Známy mu poradil, že pravdepodobne sa dostane na slobodu, ak sa vzdá ruženca, ale odmietol. Podľa rómskej legendy sa ho vojaci pýtali, či má zbrane, a odpovedal: „Áno, a tu sú“, pričom ukázal svoj ruženec. 9. augusta bol Giménez Malla a ďalší ľudia s ním prevezení nákladným autom na cintorín a zastrelení. Údajne keď zomieral, držal v rukách ruženec a kričal: „Nech žije Kristus Kráľ!“. Bol pochovaný v masovom hrobe; jeho telo sa nikdy nenašlo.
Meč Ducha
Meč Ducha je v tomto kontexte Slovo Božie a je dôležité, že Pavol nepoužíva grécke slovo logos, keď hovorí o slove, ale používa rhema, čo má svoj význam: neodkazuje tu na Bibliu ako takú, ale na jednotlivé verše, ktoré sú v našich srdciach a mysliach, aby sme ich mohli použiť, keď to bude potrebné. Dôraz je kladený na nezbytné pamätanie si Písma, ktoré potom Duch Svätý vynesie na povrch, keď budeme v núdzi.
Zdroj: Spoločenstvo L’múry z Leopoldova
