Kategórie: , , , , , |Prečítané za 11.3 min|2262 slov|

Diecézny katechetický úrad Spišskej diecézy pripravil pre vás mladých a birmovancov deväť katechéz s témami inšpirovanými liturgickými čítaniami počas pôstneho obdobia – jedna katechéza na jeden týždeň (+ katechézy na Veľkú noc). Cieľovou skupinou katechéz sú birmovanci a stredoškoláci. Každá téma pozostáva z krátkeho videa a samotnej katechézy vo forme prezentácie. Taktiež k nej nájdete textový súbor (tento text je tiež v poznámkach prezentácie), ktorý môžete použiť ako text k prezentácii. Na konci každej katechézy je niekoľko otázok pre mladých na diskusiu v malých skupinkách. Trvanie jednotlivých katechéz je cca 30 – 45 min, takže sú vhodné najmä pre farskú ale aj školskú katechézu. Veríme, že sa vám budú páčiť a že budú nápomocné v pastoračnej práci s mladými. Budeme veľmi radi, ak nám napíšete svoje skúsenosti na lysy@dkuspis.sk.

Piatu pôstnu katechézu s názvom KOĽKO STOJÍ ODPUSTENIE? si môžete stiahnuť na www.bit.ly/kolko_stoji_odpustenie.

(Jn 8, 1 – 11)

„Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich.
Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať.
Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku.
Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“
Ona odpovedala: „Nik, Pane.“
A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“

Katechéza (prezentácia)

Odpustenie je veľká vec. Mahátma Gandhí, veľký bojovník za nezávislosť a zmierenie Indie v minulom storočí povedal, že odpúšťanie je vlastnosťou silných, pretože slabosi nedokážu odpúšťať. Čo teda znamená odpustiť?
Z čias občianskej vojny v Španielsku, ktorá sa odohrala v rokoch pred 2. svetovou vojnou, nám dáva možnosť pochopiť, čo znamená odpustiť. Červené vojsko znesväcovalo kostoly, zapaľovalo dediny a vyvražďovalo kňazov. Aj národniari bojovali s veľkou urputnosťou. Keď raz národniari čistili istú dedinu od nepriateľov, našli tam ležať nepriateľského vojaka, ktorému granát roztrhol brucho.
Keď sa k nemu priblížili, vojak jachtavým hlasom prosil, aby k nemu zavolali kňaza. Vzbudil sa v nich súcit a rozhodli sa, že mu naposledy vyhovejú. Zavolali kňaza, ktorý pristúpil k lôžku umierajúceho. Po dlhšej chvíli podišiel kňaz k vojakom a vravel im: „Už je dobre, dostal rozhrešenie a môže pokojne odísť k Bohu.“ Tvár kňaza bola veľmi bledá, skľúčená a na jeho čele viseli kvapky potu. Potom sa vojaci vrátili späť k umierajúcemu. Z jeho úst dookola zaznievali slová údivu: „Odpustil mi, on mi odpustil,…“ Keď počuli tie slová, jeden z nich mu na to povedal: „No a? Je to jeho práca či nie?“ Umierajúci odpovedal: „Ale vy mi nerozumiete. Neviete si predstaviť, koľkých kňazov som zavraždil. Vždy, keď sme prišli niekam do mesta alebo dediny, prvé, čo som hľadal, bola fara a prvého, koho som zabil, bol kňaz. Aj v tejto dedine som hľadal faru, no kňaza som tam nenašiel. Bol tam však jeho  otec a jeho dvaja bratia, a tak som zabil ich. Zabil som mu rodinu a on mi odpustil, rozumiete?“

Z tohto príbehu vidieť jednu dôležitú pravdu, ktorú si dnes mnoho ľudí neuvedomuje: Odpustenie nie je emócia, ale rozhodnutie. Rozhodnutie, ktoré sa neriadi naším emocionálnym vzťahom či pocitmi, ale našou slobodou a vôľou.
Poďme sa teraz pozrieť na to trocha bližšie a položme si niekoľko kľúčových otázok:

a.) Prečo by som mal iným odpúšťať?
Ježiš nás naučil tzv. univerzálnu modlitbu, ktorá je prototypom každej modlitby – Otče náš. Je to modlitba, v ktorej je zhrnuté všetko, každá prosba. A je v nej aj prosba „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom…“ Ak to teda s odpustením nemyslíš vážne, nemôžeš sa modliť Otče náš, lebo inak je to len fraška a nie modlitba. Pozri, Boh medzi ľuďmi nemá vyvolencov, nejakú prvú, druhú alebo tretiu triedu. Boh ľudí jednoducho netriedi a neškatuľkuje. Pre neho neexistujú hriešnici a spravodliví. On sa na nás všetkých díva ako na svoje deti, ktoré miluje. Boh ťa tak miluje, že je ochotný odpustiť ti čokoľvek. Ešte raz: Boh je ochotný odpustiť ti čokoľvek. Niet hriechu, ktorý by ti neodpustil, ak ho o odpustenie poprosíš a oľutuješ zlo hriechu. A takisto chce odpustiť každému svojmu dieťaťu. Ak teda ty niekomu, kto ti ublížil, odoprieš odpustenie, zároveň brániš Božiemu odpusteniu voči sebe. Je to tu, čierne na bielom:
„Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame…“ Ak teda túžiš po odpustení, musíš aj ty vedieť odpúšťať.

b.) A čo ak ten človek ani neľutuje zlo, ktoré mi spôsobil a o moje odpustenie nestojí?
Žiaľ, často to tak býva. Niekto nám vedome ublíži (možno aj nevedome) a vôbec ho netrápi, akú ranu vštepil do nášho srdca. Automaticky sa v nás vtedy rodí túžba po pomste. Chceme vrátiť ranu, a tak sa jej zbaviť, pocítiť uvoľnenie z toho, že vinník prežije bolesť, ktorú cítime my. Musíme si uvedomiť, že odpustenie neznamená veci neriešiť alebo robiť zo seba pasívneho fackovacieho panáka. Ak nám niekto napr. vykradne dom, odpustiť neznamená nechať všetko tak a tým dovoliť, aby zlodeji mohli kradnúť ďalej. Z našej strany je potrebné vždy urobiť všetko preto, aby ten, kto ublížil, už ďalej neubližoval. V niektorých prípadoch je nutné dokonca podať žalobu, alebo riešiť veci cez políciu. Odpustiť znamená veci aktívne riešiť v rámci morálnych a právnych možností a nedovoliť, aby v našom srdci zvíťazila nenávisť nad láskou. Boh má mať posledné slovo, nie pomsta či hnev. Boh sám sa nám odplatí za každú škodu či bolesť, ktorú sme iným odpustili.

c.) Koľkokrát by som mal odpustiť a ako často?
Presne túto otázku položil Peter Ježišovi. A odpoveď ktorú dostal, bola v duchu vždy a stále.  Ak chceš byť naozaj uzdravený z vnútorných rán, nikdy nepodceňuj odpustenie.

d.) Čo by som teda nikdy nemal odpustiť?
Neexistuje taká vec, ktorú by si nemal alebo nemohol odpustiť. Nech by bola rana akokoľvek veľká a bolesť akokoľvek drvivá, oslobodenie a uzdravenie k tebe príde jedine cez tvoje odpustenie. Neodpustenie sa totiž podobá na to, ako keď vypiješ jed a čakáš, že to ublíži druhému. Nezabudni, že Boh ti v Ježišovi odpustil a odpustí každý jeden hriech. Keď zomieral na kríži, aj vtedy prosil Otca o odpustenie pre všetkých ľudí, za ktorých zomieral, vrátane tých, ktorí ho práve mučili a ukrižovali ako i tých, ktorí sa mu pod krížom posmievali.  Tak drahé a vzácne je v Božích očiach odpustenie, tak veľmi túži, aby si aj ty odpustil vždy a za každých okolností čokoľvek sa ti prihodí. Ak ti niekedy chýba sila k odpusteniu, pozri sa na kríž a nájdeš ju.

e.) Ok, ako mám teda odpustiť – kedy presne viem, že som odpustil?
Samozrejme, že odpustiť nejde vždy len tak. Skúste povedať znásilnenej žene, aby odpustila násilníkovi. Nejde to len tak. Ale to neznamená, že sa to nedá. Odpustenie je niekedy cestou, ktorá trvá dlhý čas. Na začiatok možno stačí len chcieť chcieť odpustiť.  Možno to teraz nedokážem a možno ani nechcem, ale chcel by som aspoň chcieť odpustiť – presne to môže byť dobrým začiatkom cesty k uzdraveniu.
Tento týždeň budeme počuť jeden z najkrajších príbehov z Ježišovho života. Príbeh o odpustení cudzoložnej žene. Poďme sa trochu pozrieť na to, čo sa stalo. Farizeji chceli dostať Ježiša do úzkych. K tomu využili situáciu ženy, ktorá bola prichytená priamo pri cudzoložstve. Predviedli ju pred neho a žiadali rozsudok: Smrť podľa zákona, ktorý určila najvyššia  ľudská autorita – Mojžiš. Prepustenie bolo v tomto prípade nemysliteľné, keďže toto bol jasný zločin a zaň jasný trest. To by však Ježiša s jeho príkazmi o láske a jeho sympatie s hriešnikmi, mýtnikmi a kadejakými „vyvrheľmi“ zdiskreditovalo. A v tom celom i predstavme Ježiša, ako pokojne čosi prstom píše do piesku. Keď sa ich dopytovanie stupňovalo, Ježiš sa vzpriami a vyhlási: „Kto z vás je bez hriechu, prvý nech do nej hodí kameň.“ A opäť sa zohne a pokračuje v písaní. Zrazu sa všetci začali vytrácať. Nik o sebe nemohol povedať, že je bez hriechu, pretože by to bolo rúhanie. Nemali na výber, museli pred Ježišom kapitulovať. Nechali ženu tak a odišli. Po istej chvíli sa Ježiš opýtal ženy: „žena, kde sú, nik ťa neodsúdil?“ Žena odpovedala: „Nik, Pane.“ A Ježiš na to: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš.“  Nevieme, čo sa dialo so ženou ďalej. Vieme len to, že odišla živá a odišla slobodná, jej hriech bol odpustený. Ježiš jej daroval odpustenie bez podmienok s radou, aby už nehrešila.
Pozrieme si teraz krátku ukážku z filmu Bedári: Video: Bedári – nemilosrdná spravodlivosť

Vo videu sme videli príbeh ako z evanjelia. Milosrdenstvo a odpustenie víťazí nad spravodlivosťou zákona. Netúžime po tom často aj my?

f.) A čo ak niekto povie: „Odpustím, ale nezabudnem.“
V prvom rade si musíme uvedomiť, že iba Boh dokáže s odpustením aj „zabudnúť“ na naše hriechy.  Keď nám Boh raz niečo odpustí, už nikdy nám to nebude pripomínať, nikdy nám to v slabej chvíľke nevykričí, ako to často robíme my. Človek to takto nedokáže, ale cieľom odpustenia predsa nie je zabudnúť, ale nechať sa uzdraviť. Uvediem príklad: Niekto o tebe rozšíri klamstvá medzi priateľmi a veľmi ti tým ublíži. Po čase sa ti za to ospravedlní a poprosí o odpustenie. Ak mu povieš „odpustím ti, ale nezabudnem na to,“ znamená to, že si mu odpustil len naoko. Tento tvoj postoj nie je vyjadrením skutočného odpustenia a pri najbližšej možnej príležitosti mu jeho „hriech“ pravdepodobne znova vyhodíš na oči. Nikdy sa tak rana v tvojom srdci nebude môcť uzdraviť. Ak sa však rozhodneš naozaj odpustiť, neznamená to, že zabudneš na to, čo sa stalo. Ale že sa zriekneš nároku použiť to proti tomu, kto ti ublížil. Keď odpúšťaš, znamená to, že to jednoducho púšťaš zo svojich rúk, zriekaš sa nároku na pomstu alebo na odplatu pripomínaním viny hriešnikovi. Na to, čo sa stalo, možno nezabudneš, ale po čase zistíš, že tá rana ťa už nebolí, že tvoje srdce je uzdravené a slobodné. Že keď si aj spomenieš na to, čo sa stalo, už viac necítiš bolesť a netúžiš už po spravodlivej odplate.  Vtedy zistíš, že si naozaj odpustil a že tvoje odpustenie je skutočné.

  1. Aké máš skúsenosti s odpustením, resp. s neodpustením v tvojom živote?
  2. Prečo podľa teba ľudia odpúšťajú a prečo neodpúšťajú?
  3. Aké sú podľa teba výhody odpustenia, čo prináša odpustenie ľuďom – vinníkovi i odpúšťajúcemu? Aké sú nevýhody odpustenia? Vieš aj o nejakých výhodách neodpustenia?
  4. Čo bolo v tejto katechéze pre teba nové? Ktorá myšlienka ťa mimoriadne oslovila?
  5. V súvislosti s témou odpustenia je niečo, čo by si chcel vo svojom živote odteraz zmeniť?