6. KATECHÉZA – O2H UVERIŤ

Úprimná pochvala a oslava môžu skončiť aj v „slepej uličke“. Zvelebovaní diktátori, umelci, či športovci po smrti často upadnú do nemilosti, či zabudnutia a všetky chvály skončia. Napriek tomu, že sa cítili i správali ako bohovia… Máriin chválospev na Božiu dobrotu neprestal byť nádhernou oslavou Boha ani po dvoch tisícročiach.
Návšteva Márie u Alžbety – keď v minulosti žena s radosťou zistila, že počala vo svojom lone nový život, za normálnych okolností sa zdržiavala doma, aby sa pripravila na svoju materskú úlohu. Vidíme to tak aj u Alžbety: „Po tých dňoch jeho manželka Alžbeta počala, ale skrývala sa päť mesiacov.“ (Lk 1,24) No Panna Mária sa správa inak: vydáva sa na únavnú a nebezpečnú púť do mesta Ain-Karem asi 7 km na východ od Jeruzalema, vzdialeného približne 150 km od Nazareta. Takáto cesta mohla trvať 4 až 5 dní, a keďže Mária bola ešte len mladým dievčaťom, je viac než isté, že necestovala sama. Pravdepodobne sa pridružila ku karaváne smerujúcej do svätého mesta, v sprievode niekoho z príbuzenstva. Panna Mária sa „náhli“, lebo ju pohýna túžba priniesť milosť vykúpenia do Alžbetinho a Zachariášovho domu. Vidíme ju tu ako prostrednicu milostí, ktoré si nechce uchovať len pre seba, ale ich odovzdáva ďalej. Mária je prvá kresťanská misionárka prinášajúca radostnú zvesť – evanjelium.
„Len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone.“ (Lk 1, 44) Stretnutie Márie s Alžbetou by sme mohli nazvať „prvé Turíce” (R. Laurentin). Už cirkevný spisovateľ Origenes vidí Máriu pri návšteve Alžbety ako rozdávateľku Ducha Svätého: „Musíme si povšimnúť, že kvôli zvuku Máriinho pozdravu, ktorý sa dostal do Alžbetiných uší, malý Ján zajasal v lone svojej matky, ktorá dostala, takpovediac, z hlasu Márie Ducha Svätého.“ Duch Svätý a Mária sú nerozlučiteľní. Aj my, ak chceme byť znovu narodení z Ducha, byť plní Ducha Svätého, oplývať jeho darmi a schopní skutočne milovať, musíme sa stretnúť s Máriou. Ako píše aj sv. Ľudovít Grignion z Montfortu: „Keď Duch Svätý vidí v nejakej duši Máriu, doslova sa do nej vrhá ako vodopád so všetkými svojimi darmi a vlieva sa do nej v takej miere, v akej nachádza v duši svoju nevestu.“
Chválospev milosrdenstva, pokory a vyzdvihnutia
Je to chválospev, v ktorom Mária prekypuje šťastím, pretože si je vedomá, že za všetko vďačí Božej milosrdnej láske. Nikto v dejinách ľudstva, pred i po Kristovi, si nebol natoľko vedomý Božieho zmilovania tak, ako práve Mária. Božie milosrdenstvo je hlavnou témou chválospevu. Tiahne sa ako zlatá niť dejinami spásy a vrcholí v Márii a Ježišovi. Magnifikat je jednou z najpoužívanejších pasáží Svätého písma v živote Cirkvi, ktorá sa ho modlí každý deň vo večernej liturgii hodín. My všetci máme aspoň dva dôvody, aby sme uznali veľké Božie milosrdenstvo v našom živote: sme stvorenia a sme hriešnici, ktorým Boh neustále odpúšťa. Ak si toto uznáme, môže s nami Boh vykonať veľké veci, tak ako s Máriou!
Pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Redemptoris Mater napísal: „Slová, ktoré Mária povedala na prahu Alžbetinho domu, sú vnuknutým vyznaním jej viery, v ktorom odpoveď na slová zjavenia je vyjadrená nábožným a básnickým pozdvihnutím celej bytosti k Bohu. Z týchto vznešených slov, ktoré sú zároveň veľmi jednoduché a inšpirujú sa na posvätných textoch izraelského národa, sa zračí Máriin osobný zážitok – extáza srdca. Vyžaruje z nich lúč Božieho tajomstva, sláva jeho nevýslovnej svätosti a večná láska, ktorá vstupuje do dejín človeka ako neodvolateľný dar.“ (Redemtoris Mater, 36)
V speve Magnifikat Mária blahoslaví Božie pôsobenie v Alžbete, v jej vlastnom živote a v dejinách celého národa. Tento postoj si zachovala po celý svoj život: Boha chváliť a velebiť za všetko. To robila aj v ťažkých okamihoch a tých nebolo málo. Mária trpela viac ako všetci ľudia na svete. A predsa mala neprestajne chválu vo svojom srdci. Učme sa od nej ako chváliť Boha. Mária vo svojej modlitbe hľadela do budúcnosti s istotou, že Boh je nad všetkým, že nás všetkých prekvapí svojou mocou lásky. Ak niekomu táto istota a dôvera chýbajú, môže sa spolu s Máriou pomodliť Magnifikat.
„Velebí moja duša Pána … Lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice.“ Boh zhliadol na Máriu nie pre jej nepoškvrnenosť, ako by sme si to mohli myslieť, ale naplnil ju milosťou, urobil ju Matkou Božou, pre jej priepastnú pokoru. Keď Bohu vyslovuje svoje áno, vyjadruje to vetou, ktorá jasne poukazuje na jej pokoru: „Hľa služobnica Pána…“ Akoby slovo služobnica nestačilo, hovorí Mária dokonca: „poníženosť služobnice“, to znamená malosť, bezvýznamnosť, nenápadnosť, byť bez zásluh. Ničím nevyčnievala, nepútala pozornosť. Žiaden človek si nebol taký vedomý svojej malosti, ako Mária. Avšak pokorného človeka Boh sám povýši a cez neho naplní svoj plán.
Za zavedenie sviatku Návštevy Panny Márie vďačíme bratom františkánom. Jedným z veľkých svätcov ich rehole bol aj sv. Anton Paduánsky. Dlhé roky žil medzi svojimi spolubratmi skrytý a nepoznaný. Vykonával tie najnižšie služby: rúbal drevo, chodil po vodu, žobral a upratoval. Pracoval s takou skromnosťou a pokorou, že si nikto ani len nepomyslel, aký vysokovzdelaný bol tento boží muž. Jedného dňa, keď ho z núdze požiadali prehovoriť pri príležitosti kňazskej vysviacky k novokňazom, zrazu s údivom spoznali jeho múdrosť a poznanie Písma. Čím dlhšie hovoril, tým viac žasli nad jeho slovom. A tak ho Boh sám postavil na svietnik, aby svietil celému františkánskemu rádu a dodnes i celému svetu. Anton založil prvú františkánsku univerzitu a stal sa známym nielen pre svoju výrečnosť a múdrosť, ale aj pre nespočetné zázraky, ktoré počas svojho pôsobenia Boh cez neho vykonal. Velebí moja duša Pána, lebo zhliada na poníženosť svojich služobníkov!
Mária nehovorí slová Magnifikátu sama zo seba. Sú jej zjavené a ona ich vyslovuje nie na svoju slávu, ale upriamuje pozornosť na Boha: Veľké veci urobil ten, ktorý je mocný. Mária nestavia seba na obdiv, hoci v umení sa často znázorňuje s Ježišom ako sedia na jednom tróne, odetí v rovnakom rúchu, ako spoločne vládnu všetkým národom sveta. Svätý Ildefons hovorí: „Oprávnene predpovedala Najsvätejšia Panna, že ju budú blahoslaviť všetky pokolenia zeme, lebo všetci vyvolení dosahujú večnú blaženosť skrze Máriu.“
Napoleon Bonaparte sa narodil v meste Ajaccio na Korzike 15. augusta roku 1769. Narodil sa teda presne v ten istý deň, kedy si Cirkev už stáročia pripomínala Nanebovzatie Panny Márie. Napoleon mohol byť šťastný, ale jemu to veľmi vadilo. Všetka pozornosť sa upriamovala na Máriu a Napoleon chcel, aby sa všetci v tento deň zaoberali len jeho osobou. A tak začal na Máriu žiarliť. Navyše – 15. augusta sa na slávnosť čítalo evanjelium Máriinho Magnifikatu, kde ona hovorí: „Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených…“ To už bolo priveľa! Napoleon nezniesol, aby sa na jeho narodeniny niekto odvážil povedať, že tróny mocných tohoto sveta budú zničené a skôr či neskôr padnú! Keď sa v júni 1806 stal cisárom, zrušil sviatok Nanebovzatia Panny Márie na územiach, ktoré boli podriadené jeho moci. Ale uplynulo len niekoľko rokov a po porážke pri Waterloo sa Magnifikat opäť čítal z francúzskych kazateľníc, pretože Boh nie je rivalom človeka, ale jeho jediným skutočným priateľom.
Obrátenie – Paul Claudel (1868 – 1955), vyrastal v Paríži, v nábožensky ľahostajnej rodine. Prvé sväté prijímanie sa stalo vrcholom a zároveň koncom praktizovania jeho viery. Ako mladík, ovplyvnený voľnomyšlienkárskymi učiteľmi na gymnáziu, vieru úplne stratil. Až do chvíle, keď mu v chráme Notre Dame bola ako blesk z jasného neba daná milosť obrátenia. O 27 rokov neskôr napísal tento snáď najväčší básnik a spisovateľ Renouveau catholique – katolíckeho hnutia obnovy vo Francúzku, svoje svedectvo:
„Ako 18-ročný som veril v to, v čo verila väčšina takzvaných učených ľudí tej doby. Bol som presvedčený, že všetko je podrobené zákonitostiam a že tento svet je spleťou príčin a účinkov, ktoré veda už pozajtra kompletne rozuzlí. To všetko mi, mimochodom, pripadalo veľmi smutné a nadmieru nudné. Sám som viedol nemorálny život a upadal stále viac do stavu beznádeje. Smrť môjho starého otca, ktorého som dlhé mesiace pozoroval ako v dôsledku rakoviny žalúdka chradne, vo mne vyvolala hlbokú tieseň; odvtedy ma myšlienka na smrť už nikdy viac neopustila. Vieru som stratil úplne.“
Katolícke náboženstvo sa Paulovi zdalo byť zbierkou hlúpych anekdot; kňazi a veriaci v ňom vyvolávali averziu, ktorá sa stupňovala až k nenávisti. 25. decembra 1886 sa Paul vybral do Notre Dame v Paríži na vianočnú sv. omšu. V tom čase začal písať a mal predstavu, že v katolíckych ceremóniách nájde vhodný námet na pár urážlivých textov.
„Postrkovaný a tlačený davom som sa takto nastavený zúčastnil na slávnostnej omši. Potom, keďže som nič lepšie nemal v pláne, som sa tam na vešpery opäť vrátil. Chlapci oblečení v bielych rúchach a žiaci malého seminára Saint Nicholas-du-Chardonnet práve zanôtili – ako som sa neskôr dozvedel – Magnificat. A tu sa stalo čosi, čo malo rozhodujúcim spôsobom usmerniť celý môj život. V jedinom okamihu sa pohlo moje srdce a ja som uveril. Uveril som s takým mocným vnútorným súhlasom, že celé moje bytie sa priam násilne vznieslo do výšky; uveril som s takým silným presvedčením, s takou neopísateľnou istotou, že vo mne nezostalo nijaké miesto otvorené čo i len pre najtichšiu pochybnosť. Od tohto dňa už všetky knihy, všetko mudrovanie, všetky náhody môjho pohnutého života nedokázali otriasť mojou vierou, áno, nedokázali sa jej ani len dotknúť. Mal som zrazu prenikavý pocit nevinnosti, večnej detskosti pred Bohom, nevysloviteľného zjavenia. Často som sa snažil zrekonštruovať minúty, ktoré nasledovali po tomto neobyčajnom okamihu. Narazil som na rad elementov, ktoré tvorili len jeden jediný blesk, jednu jedinú zbraň, ktorou si poslúžila Božia prozreteľnosť, aby konečne zasiahla srdce úbohého a zúfalého dieťaťa a vytvorila si k nemu prístup: Akí šťastní sú ľudia, ktorí majú vieru! Je to naozaj pravda? Je to pravda! Boh existuje! On je tu! On je niekto, je rovnako osobným bytím ako ja!
Miluje ma, volá ma. Zaliali ma slzy… Systém mojich názorov a vedomostí sa nezrútil, neobjavil som na ňom žiadnu chybu. Len jedno sa udialo, ja som z tohto systému vystúpil! Zjavilo sa mi nové, mocné bytie so strašnými požiadavkami na mladého muža a umelca, akým som bol. Avšak ja som ho nedokázal zlúčiť s ničím z toho, čo ma obklopovalo. Stav muža, ktorého jedným pohybom vyvliekli z jeho vlastnej kože a presadili ho do cudzieho tela vo svete pre neho neznámom, je jediným prirovnaním, ktoré môže len približne vyjadriť tento stav úplnej bezradnosti a zmätenosti.“
Nanovo vliata istota viery, ktorá v Paulovi odstránila akúkoľvek pochybnosť v Božiu existenciu, v ňom zároveň vyvolala tvrdý boj. Jeho duchovná nevôľa vzdať sa doterajších filozofických presvedčení a názorov trvala štyri bolestivé roky. „Mladí ľudia, ktorí ľahkovážne zavrhujú svoju vieru, nevedia, čo to potom stojí, opäť ju nadobudnúť; akými útrapami za to budú musieť zaplatiť. Myšlienka na peklo a tiež myšlienka na všetko to pekné a na radosti, ktoré – podľa môjho názoru – bolo potrebné obetovať pri návrate k pravde, to bolo práve to, čo ma zdržiavalo. Nepoznal som žiadneho kňaza a nemal som ani jedného jediného katolíckeho priateľa.“
O jeho vnútornom boji nikto z okolia netušil. Navonok Paul študoval právne a spoločensko-politické vedy; sám pre seba však v tichu intenzívne a s veľkým záujmom bádal; skúmal katolícku vieru a učenie Cirkvi. „Veľká kniha, ktorá sa pre mňa otvorila, a miesto, kde som nadobúdal skutočné vedomosti, bola Cirkev. Nech je navždy pochválená táto veľká majestátna matka, pri nohách ktorej som sa všetko naučil! Všetky nedele som trávil v Notre Dame a aj počas týždňa som tam zašiel tak často, ako to bolo možné. Dovtedy som o mojej viere vedel tak isto málo ako o budhizme, až kým sa predo mnou nerozprestrela svätá dráma tak veľkolepo, že prevýšila všetky moje očakávania. Ako som len závidel tým šťastným veriacim, ktorých som videl pristupovať k svätému prijímaniu! (…) Moje námietky každým dňom slabli. A aké zvláštne! V tomto období sa vo mne prebudila duša a básnické schopnosti, moje predsudky postupne zmizli a moje detinské obavy sa pominuli.“
25. decembra 1890, presne 4 roky po svojom obrátení, prijal v Notre Dame po druhýkrát vo svojom živote sväté prijímanie. Zvažoval aj vstup do rehole, ale potom vstúpil na politickú dráhu a nakoniec si založil rodinu. Pôsobil ako konzul v USA, v Číne, v bývalom Československu a v Nemecku, ako diplomat v Brazílii a v Dánsku a tiež ako francúzsky veľvyslanec v Japonsku, v USA a v Belgicku. Jeho bohatý život v zamestnaní bol ustavične sprevádzaný rozsiahlou literárnou tvorbou, vďaka čomu sa stal jedným z veľkých katolíckych spisovateľov 20. storočia, členom preslávenej Académie francaise (Francúzskej akadémie) a veľaváženou osobnosťou, ktorú verejne vyznamenal aj pápež Pius XII. Denne venoval Claudel prvé hodiny svojho pracovného dňa písaniu; no už skoro ráno sa tento veľký eucharistický ctiteľ zúčastnil na sv. omši. Popoludní zašiel druhýkrát do kostola, aby tam pred svätostánkom nejaký čas v tichosti adoroval. Zomrel 23. februára 1955 ako 86-ročný. Jeho hlboký kresťanský život sa zrodil pri speve Magnificat!
Keď sa aj vy, drahí mladí priatelia, vzájomne navštevujete, majte odvahu svedčiť jeden pred druhým o Božom milosrdenstve a chváliť Boha za veľké veci, ktoré pre vás urobil. Buďte ako Mária misionármi evanjelia radosti, ponáhľajte sa pomáhať vaším blížnym a priniesť im tak lásku Ducha Svätého. On zhliadne na vašu úprimnú a pokornú službu a aj vo vás naplní svoj veľkolepý plán lásky! Chváľte a zvelebujte Boha, že aj skrze „Máriinu cestu“, cez Máriu, sa mu môžete stále viac približovať a neustále sa radovať z dobier, ktoré nám dáva.