Kategórie: |Značky: |Prečítané za 10.2 min|2033 slov|

Na tomto tábore absolvujeme poslednú formáciu pred odchodom na misie. Najskôr sme sa museli oboznámiť s každou krajinou. Šli sme s tromi batohmi navyše, kde sme mali potrebné rekvizity.

Každý deň mal názov jednej krajiny. Podľa toho sme sa snažili prispôsobiť hry, ale aj jedlo. Tak sme napr. V Japonsku mali „srkanec” – to je polievka, ktorá sa je bez lyžičky – pije sa z taniera. Ku každej krajine bola na veľkom baliacom papieri nakreslená mapa a formou otázok, doplňovačiek a tajničiek tam boli základné údaje: rozloha, hlavné mesto, plodiny, nerast. suroviny, … (ako na hodine zemepisu). Pri jedle, pokiaľ sme čakali až všetci dojedia, sme vždy časť vylúštili.

Nádej (Lk 11,1-13)

  • Túžba po Bohu a jeho prítomnosť.
  • Boh je naším Otcom a všetko čo sme spravili sa uchová (myslím to dobré) a ak aj hneď nevidíme ovocie, máme nádej, že naša námaha nebola zbytočná.
  • Často prosíme a neveríme tomu, že to potrebujeme, alebo že to môžeme dostať.

Obrazy Boha (Ž 23)

  • Uzdravovateľ, Utešiteľ, Stvoriteľ, Boh prírody, Ochranca, Spasiteľ, Otec, Pastier, Darca všetkých darov…
  • Musím si vybrať čo mi je najbližšie, aby som si mohol vytvoriť vzťah k Nemu.
  • Osobný vzťah k Priateľovi, Otcovi, Bratovi, …
  • Meditácia nad vlastnosťami Boha a ako ich vnímam.

Dejiny požehnania v mojom živote (Mt 6,25-34)

  • Zamyslím sa nad svojím životom od narodenia a sledujem Božiu starostlivosť o mňa.
  • Spomeniem si na všetko dobré a poďakujem za to.
  • Chyby, ktoré som spravil, dokázal Boh obrátiť na poučenie a požehnanie.
  • Pán ma vždy ochraňoval a staral sa o mňa, z toho je jasné, že sa o mňa bude starať aj v budúcnosti, lebo sa na Neho dá spoľahnúť

Boh ma miluje (Ž 91)

  • Keď rozmýšľame nad tým, ako nás Pán miluje, chceli by sme mu oplatiť jeho lásku.
  • Božiu lásku si nemôžeme nechať ani ju vrátiť – môžeme ju dať iba iným.
  • “Kto nemiluje brata, ktorého vidí, ako môže milovať Boha, ktorého nevidí.”

Odpoveď na Božiu lásku (Lk 1, 26-38)

  • Panna Mária a jej ochotné plnenie Božej vôla.
  • P. Mária mala úplne inú predstavu o svojom živote a bola presvedčená, že to je správne, ale napriek tomu povedala „Staň sa”
  • Netrápila sa nad budúcnosťou, aj keď jej Simeon predpovedal „meč bolesti”, ale spoľahla sa na Pána, že on sa o všetko postará a že to bude Jeho vôľa.

Uzdravenie (Jn 11,1-44)

  • Pán nás uzdravuje z každej našej bolesti.
  • Často najskôr počká až sa prestaneme spoliehať na seba, lekárov, psychológov, … a začneme veriť Jemu.
  • Vtedy spraví aj nemožné.
  • Zamyslím sa nad tým, kedy ma Pán uzdravil a ako. (hlavne duševné bolesti)
  • V Jeho láske sa rozplynie každá bolesť.

Nebojte sa (Mt 10,26-33)

  • Pán nám hovorí nebojte sa, a On vie čo hovorí.
  • Chce aby sme boli Jeho svedkami, to je naša úloha.
  • Boh je náš milujúci a milovaný Otec, chce, aby sme mu to aj dokázali svojím životom.

Hneď v prvý deň, len čo sme sa trochu ubytovali, vyšli sme na lúku, kde sme boli svedkami súboja dvoch ninjov – dobrého a zlého. Chlapci to svedomito nacvičovali a ukážka bojového umenia bola pre nás zaujímavá podívaná. Potom bolo krátke „školenie” základov sebaobrany. Hoci je typickým japonským športom okrem bojových umení vraj lukostreľba, zahrali sme si obyčajný futbal.

Pri večeri sme mali návštevu. Prišli k nám dvaja Japonci. On v kimone (to bolo z bojového umenia), ona v tradičnom japonskom kimone (omotaný lesklý obrus, široký opasok z látky, vankúš na chrbte, ihlice vo vlasoch, biela namúčená tvár, červený rúž). Počas večere sa nás Japoncov snažili deti naučiť po slovensky. A tak to bolo každý deň. Len ku koncu sme už nevedeli vymýšľať originálny jazyk a všetko sa nám plietlo. Hlavne keď nás deti skúšali, že ako sa u nás povie slnko, voda a pod. Ale bola to sranda a každý deň netrpezlivo čakali na zahraničnú návštevu.

Rusko sa v súčasnosti stáva misijnou krajinou s rozsiahlymi možnosťami. A tak sme sa hneď doobeda vybrali do lesov Ďalekej Sibíri, aby sme nachystali drevo na varenie, aby sme nemuseli aj hladovať ako na Sibíri. Pri večeri sme privítali ruského mužíka (čierne nohavice, kazajka) s manželkou (dlhá sukňa, na nej zástera, biela blúzka, šatka, dva vrkoče a namaľované líca na spôsob Marfušky z Mrázika). Spoločne nám zaspievali ruskú pesničku a zatancovali kazačok a chorovod.

Pevnosť Boyard

V Rusku bolo veľa väzníc, ktoré sú už teraz nefunkčné, a preto sa využívajú na podobné účely ako pevnosť Boyard. Rozdelili sme sa na štyri skupiny. Otec Furas sa usídlil v kuchyni a my ostatní sme sa vybrali plniť úlohy. Každá úloha mala určitý limit, za ktorý sa musela splniť:

  • Vyliesť po rebríku na strom a odtrhnúť tam kľúč.
  • Preliezť po lane (po jednom sa šlo a druhého sa držalo) zo stromu na strom a tam získať kľúč.
  • Trafiť loptou určitý cieľ – lopta bola na doske, ktorá bola na spôsob lavičky, na ktorú sa skákalo (z troch pokusov bolo treba aspoň raz trafiť).
  • Nájsť kľúč v blate a v mláke v okruhu pol metra (vo vode boli žaby).
  • Vyšplhať sa po lane na strom a odtrhnúť kľúč.
  • Prejsť po konári (bol položený na zemi) s loptičkou na vidličke.
  • V troch nádobách nájsť kľúč (v jednej boli lúčne koníky a podobný hmyz, v druhej trochu vody a mladé žabky, v tretej bol cukor a mravce).

Kto nezískal niektorý kľúč mohol ísť k otcovi Furasovi hádať hádanku. Nakoniec všetky skupiny získali potrebných sedem kľúčov a rozriešilo záhadu. Peniaze sa nakoniec nesypali, ale sme ich rovno poslali na podporu misií v Rusku.

O Keni sme všetci vedeli, že tam šesť ročné deti podrobujú skúške odvahy a vybíjajú im predné zuby. Radšej sme túto tradíciu nenapodobňovali. Na návštevu kenských domorodcov sme sa celý predchádzajúci večer pripravovali – naučili sme sa černošskú pesničku s podupávaním. Po nejakom čase si ju spievali všetci. A tak ráno mohla zavítať čierna návšteva (tvár sme si zafarbili na čierno). Černošský šaman v svetlej košeli, plátených nohaviciach a bosý a černoška v rovných šatách s typickým turbanom na hlave. Na chrbte mala v batohu priviazané „dieťa“. Zaspievali sme pesničku a pretože sme dosť zaostalí, deti nás museli naučiť jesť príborom a slušne sa správať pri jedle.

Kenský park

V Keni je veľký park, v ktorom žije veľa zvierat. Park stráži niekoľko ľudí, ktorí musia dávať pozor na pytliakov. Rozdelili sme deti na pytliakov a strážcov. Presne sme ohraničili územie parku (musí byť dosť veľké) a tam sme porozhadzovali zvieratá – z farebných papierov sme nastrihali štvorčeky 3×3 cm a na ne sme razítkami navytláčali zvieratká – rôzne druhy. Pytliaci mali za úlohu hľadať zvieratá, ale nesmeli ich zbadať strážcovia. Ak strážca zbadal pytliaka musel ho chytiť a ten mu odovzdal zvieratá (tie sa naspäť rozhádzali po lese) a pytliak šiel do väzenia – na 5 alebo 10 minút si šiel sadnúť do chaty, alebo na kraj lesa. Ak pytliaka nikto nechytil, ulovené zvieratá odniesol vedúcemu a ten mu zrátal body. Zvieratá boli rôzne ohodnotené. Ak bol lístok červený, žltý a pod., bolo bodov menej, ak bol lístok zle viditeľný – šedý, hnedý, bol hodnotený viacej bodmi. Tak isto, ak bolo niektorých zvieratiek málo orazených boli vzácne a naopak. Hra je na celé odpoludnie.

V Kolumbii žije pôvodné obyvateľstvo, medzi ktorým sú niektoré kmene kanibali. Ale my sme sa snažili predstaviť si Kolumbiu ako krajinu kávy a milých indiánov. A tak sme ráno privítali domorodého náčelníka kmeňa ovešaného korálkami a vyzbrojeného náčelníckou palicou, za ktorým pricupkala „manželka” v kvietkovanej sukni a blúze a s košom kávy na hlave. Zadupali nám kmeňový tanec a počas raňajok nám porozprávali o svojej krajine.

Stopári

Indiáni sú veľmi dobrí stopári. Musia sa naučiť byť všímaví a sledovať čo sa kde deje, ale oni musia zostať nespozorovaní. A tak sme sa rozhodli získať zručnosť v tejto oblasti. Deti sme rozdelili do malých skupiniek. Každá dostala papier a pero a mala za úlohu sledovať nepriateľa a presne si zapisovať čo robí, ale nesmeli sa dať vidieť. A tak najskôr vyšla jedna animátorka, ktorá tiež mala papier, na ktorý si písala čo kedy spravila a ktoré deti videla. Deti šli za ňou tak, aby ich ona nevidela, ale aby oni mohli sledovať čo kedy robí: napr. škrabe sa na hlave, odtrhla kvety, vyskakuje, … Keď sa vrátili vyhodnocovala sa každá skupinka, čo všetko si zaznamenali, kto si všimol najviac a potom sa každej strhlo toľko bodov, koľkokrát animátorka niekoho z ich skupiny videla.

Počas raňajok sa zrazu ozvalo „olé” a do jedálne vbehol toreádor a velikánskym sombrérom v bielej košeli, čiernych nohaviciach a so širokým lesklým opaskom. V ruke mal červenú šatku a mával ňou z celej sily. Až sa našiel jeden dobrovoľný “býk” a mohli sme sledovať originálne býčie zápasy. Popri tom nám Španielka s kvetmi vo vlasoch v bielejblúzke, širokej sukni a so šatkou cez plecia, spievala a tancovala “španielsku” pesničku – toreádor Karol. V ten deň sa nám podarilo aj rozprávať “po španielsky” – všade sme pridávali predložku “los” a koncovku „-os”. Bol z toho poriadny chaos a už sme sa nevedeli ani dohovoriť po slovensky (iba po španielsky).

Havai bol pôvodne pirátsky ostrov (to sme si vymysleli) a preto nás navštívila Havajčanka s vencom kvetín okolo krku a pirát s uviazanou šatkou okolo hlavy v bielej košeli a čiernych úzkych nohaviciach. Za zvukov jemných ostrovských piesní (ktoré sme púšťali) sme sa naraňajkovali. Vstávali sme dosť neskoro, lebo sme boli po nočnej hre a celý deň sa niesol vo veselej nálade – lebo na Havaji je veselo a večer mal byť karneval. Pretože celý deň pršalo, deti si vymysleli divadlo, ktoré nám večer zahrali. Pripravili si tiež súťaže pre vedúcich.

Toto bol jediný deň, kedy sme s určitosťou vedeli, čo si máme obliecť. Už v zime sme mali zajedaný kroj. Zabral síce pol vaku, ale bol ako sa patrí: stužky, čipky, spodničky, opasok, krpce… Celkom sa nám v ňom páčilo. Aj deti boli nadšené.

Popoludní sme mali „Slovenskú súťaž” bolo tam veľa hádaniek a otázok zo slovenských rozprávok, veršovanky a hlavolamy.