Často čítame Sväté Písmo a nič nám to nedáva. Povieme si, čo už mi len tento starý príbeh môže povedať. Ale často sa mýlime. A aj to, čo niekto prežil pred mnohými rokmi v inom prostredí a za iných okolností, môže osloviť aj nás. A takto nás oslovil Jozef z Egypta. Ten, ktorého predali a bol roky vo väzení. Ale aj napriek svojmu ťažkému životu nestratil vieru v Boha.
Pripomeňte si v krátkosti jeho príbeh a môžete sa viac zamýšľať a diskutovať o niektorých častiach príbehu.
…nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal. (Jn 5,30)
„Veď my nechceme nič robiť proti Pánovej vôli, len keby sme jasne vedeli, čo od nás chce…” – vyhovárame sa niekedy. Keby sme naozaj hľadali Božiu vôľu a nepokúšali sa presadzovať svoju, našli by sme ju tak, ako Jakub. Aj on sa spočiatku držal iba svojho. Keď mu synovia po návrate rozprávali, prečo s nimi neprišiel späť Simeon a ako sa s nimi neznámy pán egyptskej krajiny rozprával, Jakub bol nešťastný, že stratil ďalšieho syna a nechcel ani počuť o tom, že by mali ešte aj Benjamína vziať so sebou… No zásoby sa minuli a hlad sa stupňoval, takže Jakub videl, že iné východisko im Pán nenecháva, len znovu ísť, a to aj s Benjamínom. Niekedy nás musí Pán poriadne pritlačiť, kým mu prestaneme protirečiť a priznáme si, že vlastne vieme, čo od nás chce…
Nebeský Otče, Tvoj Syn na zemi tak jednoznačne hľadal Tvoju vôľu a nie svoju, že tú Tvoju aj vždy spoznal. My ju nepoznáme často iba preto, že ju dosť nehľadáme a pretláčame len to svoje. Keď ide o to, či sa máme prestať kamarátiť s chlapcom, ktorý na nás nevplýva dosť dobre, máme milión dôvodov na to, prečo by sme mali práve s ním pokračovať – lebo sme hľadali svoju vôľu a nie Tvoju, Otče… Pomôž nám viac sa podobať Tvojmu Synovi, aby si nás nemusel pritlačiť tak, ako Jakuba.
Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. (Mk 16,15)
„Koho to tu máš?” – pýta sa profesorka 16-ročného dievčaťa na obrázok Pána Ježiša. „To je môj najlepší priateľ.” – „Môžem?” Udivená profesorka pozrie na žiačku: „Veď je to Ježiš!” – „Aj vy sa s ním poznáte?” – Ešte čudnejšie bolo Jozefovým bratom v Egypte, že správca poznal ich Boha a veril v neho. Nastrašení mu vysvetľovali, hoci sa ich nik na nič nepýtal, že tie peniaze našli vo svojich vreciach. „Nebojte sa. Váš Boh a Boh vášho otca tajne dal tie peniaze do vašich vriec” Nevedeli, kto je ten obávaný muž, ale správca sa mohol iba od ich brata dozvedieť o ich Bohu. Jozef vyznával a odovzdával svoju vieru pred všetkými pohanmi.
Nebeský Otče, Tvoj Syn nám výslovne prikázal, aby sme ohlasovali evanjelium po celom svete všetkým. Len my sa toho akosi bojíme. Jozef nemal takýto výslovný príkaz a bol s pravou vierou v Egypte sám, a predsa sa nebál. Na prírodopise sme cez mikroskop obdivovali rast a množenie kvasiniek. Každý bol zaujatý tým, ako je to úžasne zariadené aj v tých drobulinkých organizmoch. Aké by bolo bývalo jednoduché povedať len tak do ucha kamarátovi, ako som to cítil: „To bol Majster, čo vymyslel a zostrojil živé organizmy!” Odpusť mi, Otče, že som sa bál a zostal som ticho.
Veď kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? (2 Kor 11,29)
Pokánie býva ťažké, lebo je to boj so sebou samým. Aj sviatosť pokánia nám býva nepríjemná a ťažká. Keď sa pripravujeme na vyznanie svojich hriechov, nemyslievame veľmi na to, že pokánie je ťažké nielen pre nás, ale aj pre spovedníka a aj pre toho, kto nám v pokání pomáha. Vidíme to na Jozefovi. Opäť sa stretol so svojimi bratmi, teraz už aj s Benjamínom, znovu sa čosi dozvedel o svojom otcovi, ale ešte musel bratom pomáhať k pokániu, a preto sa ešte nepriznal, kto je. Bolo mu to ťažké, že musel od nich odísť a osamote sa vyplakať. Ale nepovolil. Ich pokánie bolo ťažké nielen pre nich, ale aj pre Jozefa.
Nebeský Otče, akokoľvek je pokánie ťažké, ďakujeme Ti za to, že nám dávaš tento prostriedok našej záchrany. Prosíme Ťa, aby si nám vždy dával silu robiť pokánie a robiť ho úprimne a dôkladne. Dnes Ťa preto prosíme skrze Ježiša Krista o silu na naše pokánie nielen pre seba, ale aj pre svojho spovedníka, pre ktorého je naše pokánie tiež ťažké – a možno niekedy ťažšie ako pre nás.
Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. (Mt 6,15)
Pri toľkých maličkostiach nás už napadlo povedať si v duchu: „Len počkaj, veď ja ti to ešte vrátim!” Kto však chce prijať Božie odpustenie, ten musí aj sám odpúšťať. Jozef to vedel, preto musel vyskúšať svojich bratov ešte aj v tom, či dokážu oni odpúšťať – lebo kedysi mu nevedeli odpustiť jeho sny. Tajne prikázal svojmu správcovi, aby im zasa vrátil do vriec ich peniaze, ale Benjamínovi aby dal do vreca aj strieborný pohár. A na druhý deň, keď odišli poslal ho za nimi, aby Benjamína obžaloval a usvedčil z krádeže a priviedol naspäť ako otroka. Keď ho budú aj bratia považovať za zlodeja, ukáže sa, či mu dokážu odpustiť, ako mu pri stole dokázali nezávidieť.
Nebeský Otče, aj nás skúšaš, či dokážeme odpúšťať, keď nám dávaš vidieť skutočné, alebo zdanlivé chyby našich blížnych, pri ktorých máme sklon odsudzovať ich. Niekedy máme sklon aj pomstiť sa, dať im pocítiť, že nám ublížili, sklamali nás. Pre nás však nie je dôležité vedieť, ako nás sklamali, ale ako máme odpustiť. Od tohto odpustenia závisí z Tvojej vôle Otče, aj to či nám Ty odpustíš naše poklesky. A pretože Tvoje odpustenie veľmi potrebujeme, daj nám silu odpúšťať.
Jozef sa dal poznať svojim bratom. (Sk 7,13; Gn 45,1)
Rodina nie je rodinou, keď si v nej žije každý len svojím vlastným životom, pre svoje záujmy, koníčky, povinnosti, či radosti, so svojimi tajomstvami pred ostatnými. Ani Jakubova rodina nebola rodinou, kým žili synovia svojím osobitným životom so stálymi tajomstvami pred otcom. Keď Jozef prezradil tajomstvá ich hriechov, znenávideli ho, potom ho predali a potom už vôbec neboli rodinou. Teraz sa ňou opäť začali stávať! Vďaka Jozefovi prežívali všetko spolu. Aj Jozef to s nimi prežíval. Teraz, keď videl ich pokánie a zmenu života, dal im poznať nielen svoju tvár, ale aj svoje srdce, city, prácu, súkromie, zmýšľanie.
Nebeský Otče, Ty si ľudí usporiadal tak, aby žili v rodinách. Zarmucuje Ťa, keď rodiny nie sú rodinami, keď sa jednotliví členovia od seba vzďaľujú a každý si chce žiť svojím uzavretým súkromným životom. Odpusť nám, Otče, že svojimi tajomstvami nebudujeme svoju osobnosť, ako sa niekedy usilujeme namýšľať si, ale iba rozbíjame našu rodinu. Pomôž nám k väčšej otvorenosti voči rodičom a súrodencom, aby nás mohli poznať nielen „z videnia”, ale aj podľa srdca.
