Určite nikto nie sme výnimkou a v živote sme už zažili veľa väčších či menších kríz. Zažil si už obdobia, kedy sa na teba všetko valí, odrazu nič nefunguje, a netušíš, kam sa ďalej vybrať ani kedy to skončí. Poznáš, aké je nepríjemné čeliť bezbrannosti v čase krízy a s čím všetkým v sebe musíš bojovať, aby si to vôbec prežil. Je to však čas, ktorý je darom a je len na tebe, ako sa k tomu postavíš, a teda či z krízy vyťažíš to, k čomu ťa vyzýva. Tvoj osobný život je prepojený so životom v rodine, v spoločenstve, a kríza sa ťa nikdy netýka osobitne, ale rovnako zasahuje širšiu sieť vzťahov, ktorú máš.
KRÍZA JE PODMIENKOU K RASTU
Ak si ale tu a čítaš tieto riadky, znamená to, že si už našiel spôsob ako niekoľkými krízami v živote prejsť. Gratulujem ti! Totiž, kríza je prirodzenou a veľmi potrebnou súčasťou rastu ako takého. Keď zasadíme semienko rastliny do zeme, najprv musí prejsť bolesťou a nechať zničiť svoju škrupinu, aby sa raz mohlo stať tým, na čo je určené, čo je jeho zmyslom. Ak má z neho vyrásť veľký strom, musí dovoliť, aby sa porušila škrupinka, ktorá ho doteraz chránila, a tak začne klíčiť. Rastie, presahuje svoju doterajšiu veľkosť. Potom príde ďalšia prekážka, kedy sa musí svojou silou prebiť na svetlo sveta, a ďalej rásť. Potom musí čeliť počasiu: vetru, dažďu a páľave. No každé ohýbanie vetrom ho v konečnom dôsledku posilní. Zlomia sa slabé halúzky a spevnia tie, ktoré sú schopné v tom celom procese ďalej vytrvať. Každý dážď ho okrem zbitia jeho listov a zloženia k zemi môže aj nasýtiť, umyť, občerstviť a dovolí sa mu po tom všetkom znovu nadýchnuť čerstvého pohľadu i vzduchu. A každý lúč slnka, ktorý niekedy silno páli na listy a vyčerpáva z nich život, mu zároveň zabezpečí, aby zo seba vydal niečo pre ostatných (u rastlín je to kyslík, ktorý potrebujeme pre život aj my). Každá kríza nás niečomu naučí, a ak ju prekonáme, sme silnejší a schopnejší ísť ďalej.
KRÍZA AVIZUJE ČAS POSUNÚŤ SA ĎALEJ
V živote človeka prichádzajú krízy s istými zákonitosťami. Kríza je vlastne obyčajnou reakciou na aktuálnu situáciu. Z psychologického hľadiska je krízové obdobie ako predzvesť toho, že sa človek ide vo svojom vývine posunúť na novú úroveň. Azda najdramatickejšou krízou je pôrod – pri dozretí v mamkinom brušku, sa dieťatko potrebuje pohnúť ďalej, no už v novom svete a novým spôsobom. Prostredie, v ktorom sa nachádzalo doteraz, je mu odrazu malé a neposkytuje mu dosť komfortu na to, aby mohlo rásť ďalej. Dá sa rozoznať, kam smerujem? Ak stojíš pred krízou, či už v osobnom, rodinnom živote, alebo živote spoločenstva, znamená to, že to, čo fungovalo doteraz, odrazu prestáva fungovať. Je to dôsledok rastu a silnej potreby ísť ďalej, ktorú do našej prirodzenosti vložil Boh. Aj tvoje spoločenstvo je jeden organizmus, preto spomínam tie paralely medzi životom rastlinky, či malého dieťaťa. Všetko, čo je živé potrebuje rásť a dôležitou súčasťou rastu sú práve krízy.
REAKCIA NA KRÍZU – VZDOROVANIE A EMÓCIE SÚ DAROM
Kríza sama o sebe vôbec nie je zlá. Práveže ti dáva dôvod radovať sa, že si sa v nej ocitol. Znamená to totiž, že v tom, čo si doteraz robil si už úplne dozrel. Nedá sa viac, treba ísť ďalej, do novej úrovne. Prečo nás teda krízy ničia a dávajú k zemi?
Hnev, frustrácia, bezzmyselnosť každého snaženia… Je dobré pochopiť, že práve toto je kontrolka, ktorá nám ukazuje, že kríza prišla. Je to prirodzená reakcia na to, čo sa deje. To, že zaužívané spôsoby prestali fungovať, znamená, že sa asi máš naučiť novým a efektívnejším. Kto z nás má rád, keď sa zrazu musí vzdať nejakých svojich zaužívaných spôsobov riešenia situácii? Keď musí prísť o obľúbené rituály a vzorce správania, na ktoré si zvykol a ktoré mu doteraz pomáhali v pohode prežiť? Každý reaguje podráždene, ak sa niečo vymyká jeho doterajšiemu spôsobu života. Možno nie si dokonalo spokojný v takom živote, aký žiješ. Ale ísť ďalej, vystúpiť zo seba a niektoré oblasti nechať až umrieť (ako to semienko), je brutálne náročné. V istých chvíľach sa ti to zdá až nemožné. Ale Ten, ktorý nás stvoril, nás pozýva aj k rastu. Je to niečo, na čom sa môžeme podieľať aj my. To je naša časť plánu, aby dielo bolo dokončené. Nieže by nás Boh nechcel stvoriť už hotových. Ale chcel na tom celom spolupracovať s nami rešpektujúc našu slobodu. Túžbu k rastu do nás však vložil On sám a je to práve Duch, ktorý nás volá ísť stále ďalej, stávať sa zrelšími, väčšími a schopnejšími milovať. Táto túžba v nás je, a je to práve ona, ktorá nám môže pomôcť celou krízou prejsť a dostať sa na vyššiu úroveň života.
Vrátim sa ešte k emóciám, ktoré som spomínala vyššie. Keby nieto hnevu, akejsi agresivity, nervozity, ktorá sa objavuje pri diskomforte, pri nenaplnení našich potrieb, nemali by sme silu ani motiváciu hýbať sa a danú krízu prekonať. Tieto pocty prichádzajú ako reakcia na krízu, ale tiež spôsobia mobilizáciu našich síl, aby sme dokázali konštruktívne problém riešiť. Sú rovnako darom, ako samotná kríza, avšak musíme ich správne uchopiť a použiť. Nenechať sa nimi pohltiť, pretože takto sa nám môže zakaliť zrak a neuvidíme za hranicu, kam nás chce kríza doviesť.
CEZ KRÍZU MUSÍME PREJSŤ NA BOSO
Niekedy máme potrebu ponoriť sa do krízy a tápať v akejsi sebaľútosti. Nemyslím, že je to správne riešenie, hoci z osobnej skúsenosti poznám, že občas je potrebné si doslova „vychutnať“ bolesť z krízy a lepšie si tak uvedomiť presun do novej úrovne. Ak sa totiž naopak poddáme pokušeniu sa kríze vyhnúť, môže to skončiť ešte katastrofálnejšie. Naše telo, naše spoločenstvo sa riadi prirodzenou túžbou po hýbaní sa a raste. Ak mu v tom bránime, začne samo v sebe hynúť, začne sa sebadeštrukcia. Ak zase krízu opomenieme, budeme ju ignorovať, môžeme sa stať, že do novej úrovne prejdeme „necelí“. Kríza je na to, aby upevnila a preverila naše doterajšie schopnosti a vlastnosti, a pozvala nás do nových výziev. Ak si ju nebudeme všímať, môže to byť, ako keď staviame dom a neupevníme dostatočne naše základy. Ďalšie poschodie možno chvíľu vydrží, ale v nečakanej chvíli sa pod ťarchou doby a poveternostných podmienok časom zrúti. Cez krízu musíme prejsť tak, aby sa nás dotkla, lebo len tak jej umožníme spôsobiť zmenu v našom živote.
KRÍZY BOŽIEHO VYVOLENCA
Je množstvo prípadov vo Svätom Písme, kde Boh dovolil krízu na ľudí, ktorých miloval, pretože ich chcel preskúšať. V skutočnosti to asi potrebovali viac tí ľudia ako Boh na to, aby boli otvorenejší a schopní ďalej rásť, pozrieť sa za horizont a žiť bezpečne a správne to, na čo boli stvorení. Jedným z takých príkladov je židovský národ v Egypte. Boh chcel, aby sa vzmohli a rozrástli ako národ, tak dovolil, aby boli ťažko skúšaní v otroctve egypťanov. Boli na to zúriví, smutní, sklamaní, možno úplne strácali vieru. Ale keby neprešli touto skúškou, keby neboli by zvyknutí na chudobu, hlad, týranie, ako by vydržali prechod cez púšť? (Ex 1, 1-21 „Ale čím viacej ho trápili, tým viacej sa množil a tým viacej sa rozširoval.“) Stávali sa silnejší a pripravenejší na ďalšiu úroveň ich života ako národa. Jednou z ďalších krí bolo samotné prechádzanie cez púšť do zasľúbenej zeme. Koľko sa len sťažovali, koľko krát sa chceli vrátiť do toho, čo žili pred tým. Hoci z logického hľadiska by spravili obrovský krok späť. (Ex 16, 3-4 „Izraeliti im vraveli: „Bár by sme boli pomreli Pánovou rukou v Egypte, keď sme sedávali nad hrncami mäsa a mohli sa najesť chleba dosýta! Veď vy ste nás vyviedli na túto púšť, aby ste zahubili celú túto spoločnosť hladom! Vtedy Pán hovoril Mojžišovi: „Hľa, ja vám dám padať chlieb z neba! Ľud nech potom vychádza a nech si zbiera, koľko bude potrebovať na deň! Týmto ho chcem podrobiť skúške, či bude kráčať podľa môjho zákona alebo nie.“). Keby však neboli prešli týmto 40 ročným trápením a skúšaním dôvery v Boha, ktorý ich stále vedie, ako by boli schopní ísť do reálnych bojov proti reálnym vojskám (veľakrát mnohonásobne prevyšujúcich ich počty vojakov), aby si vydobyli územie vlastnej krajiny? Znovu boli pripravovaní na ďalšie prekážky, ktoré ich čakali. Čo ich viac mohlo poháňať zmocniť sa krajiny, ktorú mali pripravenú, ako túžba po vlastnom domove tak zmocnená silnou frustráciou 40 rokov potulovania sa po púšti? Boh presne vedel, čo potrebovali, a tiež presne vedel, ako v nich spôsobiť vášeň bojovať za to a prehrýzť sa krízou do nového, lepšieho, slobodnejšieho života.
KRÍZA JE NA TO, ABY SME JU PREŽILI
Každá kríza, každá púšť, pôst, do ktorých nás ženie Duch, je milostivým časom očisťovania pohľadu na náš aktuálny život a upevňovania cností, v ktorých sme už dozreli. Pripravuje nás na niečo nové, lepšie, čo určite prekoná akékoľvek naše doterajšie očakávania. Aká len bola bolestivá kríza učeníkov, ktorí stratili Krista. Aké ale obrovské bolo ich prekvapenie, že vstal zmŕtvych a žije? Že príbeh nielen pokračuje, ale dáva nový zmysel a pozýva do nových snov? Preto, ak prežívaš krízu v svojom živote, alebo spoločenstve a veríš Bohu, nezúfaj! Nechaj sa ukrižovať, preži to celé, čo s tým súvisí. Lebo niekedy len z výšky kríža vidíme skutočnosť a nové obzory. Len odtiaľ vidíme ďalej to, čo by nám zo zeme bolo vidieť nemožné.
V téme krízy budeme ďalej pokračovať v nasledujúcich blogoch. Pohľadom skúsených lídrov si môžeme dať aj konkrétne príklady aplikácie riešení na niektoré problémy spoločenstva. Zatiaľ prajem veľa sily a milosti pri rozoznaní zmyslu krízy a prejdení do nových krajín.
Veronika Vaculčiaková
