Ročné obdobia duchovného života – duchovné leto
„Je ako strom, zasadený pri vode, čo si vystiera k potoku korene, nebojí sa, keď prichádza horúčosť, lístie mu ostáva zelené. V suchom roku nemá starosti a neprestáva rodiť ovocie.“ Jer 17,8
Leto je obdobím rastu a dozrievania. Rastliny sú už väčšie, a ich rast je pomalší, no skrze neho sa stávajú silnejšími a odolnejšími. Je to obdobie, ktorého podmienky môžu byť priaznivé, ale aj veľmi nepriaznivé – napríklad skrze obdobia sucha a dažďov. Kvety, ktoré bolo vidieť v jari, pomaly miznú a mohlo by sa zdať, že sa nič nedeje, no práve počas leta sa začínajú rodiť plody. Sprvu sú síce malé, a keby ich človek chcel ochutnať, bude veľmi prekvapený ich zlou chuťou, no postupne naberajú všetky vlastnosti, ktoré sú potrebné pre dobrú úrodu. Leto je aj obdobím kedy je z času na čas potrebné záhradu “vyplieť” – vytrhať burinu. Odmenou za túto všetku snahu sú nám koncom leta plody našej práce.
Podobne je to aj v duchovnom živote. Po prvotnom nadšení, sejbe a rýchlom raste prichádza tvrdá práca. Naše duchovné diela už rastú pomalšie než to bolo na začiatku, no práve skrze to by mali rásť do hĺbky. Človek môže byť často v pokušení začať v danej chvíli nové projekty, pretože má pocit, že tie pôvodné sa nejako zasekli a “už to nie je to, čo bývalo”. Namiesto toho by sa mal snažiť o prehĺbenie toho, čo už začal. Sú to práve naše korene – to čo je očiam neviditeľné – ktorými čerpáme všetko potrebné pre život. Je to zatiahnutie na hlbinu – osobný vzťah s Kristom. Tento vzťah nám pomôže prežiť aj nepriaznivé situácie.
Toto obdobie môže prinášať veľké suchá – duchovnú nechuť a ťažkosti, ale aj veľké “dažde”, ktoré ničia – falošnú prehnanú horlivosť, ktorá pramení z pýchy a v konečnom dôsledku neprináša nič dobré. V prvej situácii je potrebné pripomínať si prvotnú vášeň a motiváciu. Je samozrejmé, že občas veci idú pomalšie a človek nevládze. Vtedy je potrebné spomaliť, čerpať silu z hlbokého osobného vzťahu s Kristom a prosiť o milosť novej “vlahy” a osvieženia. Druhá situácia si vyžaduje trochu iný prístup. Bolo by jednoduché “prehnaných horlivcov” odstrihnúť a nechať ich tak, no verím, že to nie je to, čo by spravil Kristus. Danú energiu je potrebné usmerniť správnym smerom. Napríklad k nejakému inému dielu, ktoré práve prežíva obdobie sucha. No aj tam je potrebné správne viesť a pamätať na miernosť podľa Kristovho vzoru.
Navštevuješ zem a dávaš jej vlahu, zveľaďuješ jej bohatstvo. Božia rieka je plná vody; ľuďom pripravuješ zrno. Takto sa staráš o zem: zvlažuješ jej brázdy a vyrovnávaš hrudy, skypruješ ju dažďami a požehnávaš jej rastliny. Ž 65,10-11
Na miernosť je tiež potrebné nezabúdať v momentoch, keď sa ukážu prvé plody našej práce. Môžu to byť svedectvá, ľudia, túžiaci milovať Boha a blížnych alebo nejaké dobré dielo slúžiace druhým. Samozrejme, že každý by najradšej hneď takéto plody odtrhol a ukázal celému svetu. No to by mohlo skončiť trpkou pachuťou a znechutením. Pretože naše diela často potrebujú dozrieť – byť posilnené modlitbou, pôstom a formáciou. To sú hnojivá, ktoré duchovným dielam pomáhajú rásť. V procese rastu sa však môžu objaviť aj všelijaké neresti. Tie je potrebné v prvom rade správne odlíšiť, čo môže vyžadovať čas. Je veľmi dôležité riadiť sa slovami Krista:
Sluhovia mu povedali: “Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?” On odpovedal: “Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy.” Mt 13, 28-30
Pokiaľ sme si už istí, že sa jedná o “kúkoľ”, je práve úlohou lídra, aby ho vytrhol. Často si to vyžaduje veľkú trpezlivosť, lebo tento “kúkoľ” rastie v nás. A popri tom všetkom je dobrým zvykom sa aj počas rušného leta čas od času zastaviť a s vďakou si oddýchnuť pri pohľade na diela, ktoré nám požehnal Boh.
“Lebo tvoje počínanie, Pane, ma napĺňa radosťou a plesám nad dielami tvojich rúk.” Ž 92,5
Ale čo môžu tieto rady znamenať v praktickom živote? Opäť nám s tým pomôže náš kamoš Adam. Keď sme ho videli naposledy, odchádzal sklamaný od kňaza, ktorý mu povedal, že podľa neho nie je ten správny čas na organizovanie modlitieb chvál. So svojím hnevom a pochybnosťami zašiel Adam za Petrom. Ten ho pozorne vypočul a Adamovi poradil, aby nekonal unáhlene a na vlastnú päsť, ale aby sa za danú situáciu modlil a bol poslušný kňazovi. A keďže Peter doteraz vždy Adamovi dobre poradil, ten si aj tentoraz vzal jeho radu k srdcu. Skrze modlitbu a čítanie Svätého Písma sa každým dňom prehlboval jeho vzťah s Ježišom. Spoznal ho ako toho, ktorý sa pred každým dôležitým rozhodnutím modlil a postil osamote, ako toho, ktorý hľadal nie svoju vôľu, ale vôľu Otca. A popri tom Adam pokračoval v službe, ktorá v jeho farnosti fungovala.
Po čase si všimol, že navštevovať starých ľudí chodieva čoraz menej mladých z jeho spoločenstva. Keď sa s nimi o tom rozprával, zistil, že niektorí už nemajú toľko času, lebo sa potrebujú učiť, iní zas už nemali trpezlivosť počúvať stále dookola príbehy starčekov a babičiek a ďalším sa táto služba začala kryť s inými voľnočasovými aktivitami, tak ju teda vypustili. Adam to veľmi nechápal – veď predsa v tých ľuďoch bol Kristus, ktorý čakal na to, aby ho niekto navštívil – všetky dôvody mu prišli ako obyčajné výhovorky. Rozhodol sa preto, že keď ostatným na tom nezáleží, bude sa zo zbytkom odvážlivcov snažiť ešte viac. Spravil rozpis služieb a začal kamošov žiadať, aby chodili k starkým aj viackrát do týždňa, keďže služieb bolo veľa a dobrovoľníkov málo. Ak niekto nemohol, Adam to síce naoko prijal, no vnútri si pomyslel svoje. Sám sa snažil aby si svoje služby plnil na 100% alebo aj viac. V duchu si myslel, že keď to zvládne on, tak to musí zvládnuť každý. Veď predsa on stíha aj školu, aj nácviky speváckeho zboru a ešte je aj každý deň na omši. Avšak jeho osobná modlitba išla do úzadia, veď predsa služba bola potrebnejšia. A tak sa Adam stával čoraz unavenejším, nervóznejším a tvrdším a svojim kamošom sa začal vzďaľovať. Postupne ho vnímali ako čoraz väčšieho “fanatika” a službe s ním sa začali vyhýbať. Jednému z nich – Erikovi, to však nedalo, a keďže mal Adama rád, rozhodol sa zakročiť.
Erik zašiel za kňazom a vysvetlil mu celú situáciu a to, že má o Adama strach, lebo má pocit, že týmto tempom sa zničí ľudsky aj duchovne. Kňaz Erika vypočul a prisľúbil, že sa za danú situáciu bude modliť a pokiaľ to bude potrebné, podnikne aj nejaké kroky. Po niekoľkých týždňoch teda zavolal Adama na kávu. Tam sa ho opýtal, ako sa cíti vo farnosti a pri jednotlivých aktivitách. Adam mu porozprával o svojom sklamaní z ostatných mladých, o ktorých si myslel, že nemajú túžbu slúžiť Kristovi naplno. Podľa neho nevideli ten obrovský potenciál a dobro, ktoré táto služba začínala prinášať. Tiež povedal, že on to teda nevzdá a bude za starkými chodiť hoc aj sám. Nakoniec priznal, že teraz už chápe, prečo kňaz nepokladal za vhodné začať modlitby chvál. Vraj ak by mladí odpadli od tejto iniciatívy tak ako od ďalších služieb, určite by to nemalo zmysel.
Kňaz Adama pozorne vypočul a poďakoval mu za jeho zápal. Potom sa mu pokúsil vysvetliť, že každý z mladých má svoju cestu k Bohu a svoje talenty – niekto ich dostal menej, niekto viac. Takisto aj semená z Božieho Slova nepriniesli rovnakú úrodu, a to nebolo vôbec zlé. Tiež mu vysvetlil, že v domove dôchodcov ich nepotrebujú každý deň – že starkí majú aj iné aktivity, a že ak tam nebudú každý deň, ale napríklad len dvakrát do týždňa, ten čas bude vzácnejši a zmysluplnejší pre obe strany. Adam sa však ohradil, že on tam chodí rád a má na to aj dostatok času. Kňaz sa na chvíľu zamyslel a potom sa rozhodol Adama požiadať o pomoc. Povedal mu, že v poslednej dobe mu chýbajú miništranti a zišla by sa mu pomoc v tejto službe. Adam nadšene súhlasil. Dohodli sa teda, že k starkým bude chodiť dvakrát do týždňa, a aby dobre využil svoj čas, začne miništrovať.
Na záver mu kňaz dal ešte jednu ponuku – pozval Adama na štvrtkovú adoráciu. Vraj mu pomôže ak sa na hodinku týždenne zastaví a bude Bohu ďakovať za milosti, ktoré dáva jemu, ale aj skrze neho. Adam síce neochotne, ale predsa súhlasil. No veľa si od tohto kroku nesľuboval – veď adorácia to je pasivita. Určite by ten čas mohol využiť lepšie v nejakej službe …
Pokiaľ ťa zaujíma, čo bolo s Adamom a jeho farnosťou ďalej, určite si nenechaj ujsť ďalší zo série blogov ;)
Juraj Gereg, absolvent LAŠ (Líderskej animátorskej školy)
