Kategórie: , , , |Prečítané za 7,7 min|1543 slov|

Diecézny katechetický úrad Spišskej diecézy pripravil pre vás mladých a birmovancov deväť katechéz s témami inšpirovanými liturgickými čítaniami počas pôstneho obdobia – jedna katechéza na jeden týždeň (+ katechézy na Veľkú noc). Cieľovou skupinou katechéz sú birmovanci a stredoškoláci. Každá téma pozostáva z krátkeho videa a samotnej katechézy vo forme prezentácie. Taktiež k nej nájdete textový súbor (tento text je tiež v poznámkach prezentácie), ktorý môžete použiť ako text k prezentácii. Na konci každej katechézy je niekoľko otázok pre mladých na diskusiu v malých skupinkách. Trvanie jednotlivých katechéz je cca 30 – 45 min, takže sú vhodné najmä pre farskú ale aj školskú katechézu. Veríme, že sa vám budú páčiť a že budú nápomocné v pastoračnej práci s mladými. Budeme veľmi radi, ak nám napíšete svoje skúsenosti na lysy@dkuspis.sk.

Tretiu pôstnu katechézu s názvom Nádej víťazí nad istotami si môžete stiahnuť TU.

(Mt 5, 43 – 48)

„Ježiš povedal farizejom: „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy.
Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: „Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!“
No Abrahám povedal: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.“
Tu povedal: „Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.“
Abrahám mu odpovedal: „Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.“
Ale on vravel: „Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.“
Odpovedal mu: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“

Katechéza (prezentácia)

Tento týždeň v Evanjeliu podľa sv. Lukáša počúvame veľmi zvláštne Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi. Dozvieme sa niečo o tom, ako obaja žili a čo sa stalo, keď zomreli. Možno si niekedy myslíme, že boháč bol potrestaný kvôli svojmu bohatstvu a Lazár bol zachránený kvôli svojej chudobe. Ale takto to predsa nemohlo byť.
Boháč bol predovšetkým človek, ktorý si zakladal na istotách tohto sveta. Vždy sa riadil heslom „ radšej vrabec v ruke ako holub na streche“, teda vždy išiel na istotu. Bohatstvo a prepych otupili jeho srdce, a tak už nevidel nič a nikoho okrem seba.
Napriek tomu, že mal mnoho „istôt“ (majetok, peniaze, vplyvnú rodinu,…), nebol človekom, ktorý by vedel iným ponúknuť nádej, a tak sa podeliť hoci len o kvapôčku z toho, čo mal.
O Lazárovi toho veľa nevieme. Musel byť veľmi biedny a zrejme aj nevládny, keď dovolil psom, aby mu lízali jeho doráňané telo. To najdôležitejšie, čo o ňom vieme, že mal v sebe obrovskú túžbu – túžil sa nasýtiť aspoň odrobinami zo stola boháča. Hovorí sa, že ak človek nestratí túžbu, nestratí ani nádej a hoci možno Lazár dobre vedel, aký lakomý boháč bol, dúfal, že sa boháčovo srdce raz obmäkčí a podelí sa s ním aspoň o kúsok chleba. Nakoniec obaja zomreli a „karta sa obrátila“ Teraz to bol práve boháč, ktorý zatúžil aspoň po kvapke, po omočenom prste Lazára vo svojich vysmädnutých ústach. Ale bolo už neskoro, obaja dostali odmenu, ktorá im patrila.

Niekedy zvykneme povedať, že v živote to nie je fér. Nie je fér, že lazár nemal nič a boháč mal všetko (a ešte k tomu sa s Lazárom o nič nepodelili). Nie je fér, že iní požívajú prepych a niekto nemá ani základné potreby na život. Nie je to fér. Život často nie je fér.
Alebo keď sa pozeráme na drsnú chudobu či úbohosť v krajinách tretieho sveta, možno sa pýtame, prečo to Boh nechá len tak, prečo je taký nespravodlivý a prečo musia ľudia, zvlášť deti, toľko trpieť. Myslím, že pri stretnutí s akoukoľvek nespravodlivosťou máme chuť vykríknuť: „Bože, prečo? Prečo si to dopustil, prečo to necháš len tak a nič s tým neurobíš…“  Potom sa nám ľahko stane, že stratíme nádej a prepadáme pochybnostiam.
V takýchto chvíľach, keď sa pýtame „PREČO?“, nám Boh hovorí jednu dôležitú vec: „Ja to tak  predsa nenechávam, veď som stvoril teba a spolu to môžeme zmeniť, spolu to zvládneme. Ideš do toho so mnou?.“
Chápete? Vy a ja sme tu preto, aby sme spolu s Ježišom menili tento svet, nie aby sme nad ním lamentovali.
Máte odvahu byť ľuďmi nádeje? Máte odvahu prinášať a oživovať nádej v druhých?

Určite poznáte rozprávky, v ktorých sa hrdinom stáva ten najmenší a najslabší. Princeznú dostáva nie princ, ale jednoduchý chlapec, ktorý svojou odvahou premôže draka. V inej rozprávke si zasa princ za nevestu vyberá popolušku špinavú od sadze.
Dnešný svet už stratil zmysel a vieru v príbehy, kde dobro víťazí nad zlom. Čoraz viac sa do našej mysle vkrádajú idey „širokých lakťov“, kde víťazom je iba ten, kto vie podvádzať a v ceste za úspechom sa nezastaví pred ničím. Nie statočný rytier, ale bezcharakterný despotický drak je dnes vzorom hodným nasledovania.
Antoine de Saint-Exupéry, francúzsky spisovateľ a vojnový pilot, kt. zahynul v II. Svetovej vojne, raz napísal, že rozprávky neboli napísané kvôli deťom, ale kvôli dospelým.
Prečo?
Lebo deti ešte stále veria, že zlo jednoducho nemá posledné slovo.

Aby sme si ukázali jednoduchý príklad zo života, pozrime sa na jednu udalosť, ktorá sa stala na zimnej olympiáde v Salt Lake City v roku 2002:
Video  – najšťastnejší olympionik v histórii
Pri prezretí tohto videa si človek musí povedať, že nádej vždy existuje. Steven nemal žiadne istoty. Ak tak jedine silné predpoklady tvrdej prehry. A ak by si bol Steven pred pretekmi povedal, že nemá cenu ísť do tohto boja, lebo to nezvládne a v zápase s mladšími a silnejšími súpermi nemá šancu, nikdy by sa nestal víťazom olympijských hier.
Nádej má v sebe niečo neobyčajne krásne a silné. Lebo nik nedáva viac ako ten, kto dáva nádej.

Dobre a čo to teda znamená byť človekom nádeje? Americký arcibiskup Fulton Sheen raz napísal: „Po moste kráča muž, ktorý si vraví: ´Ak stretnem človeka, ktorý mi dá nádej, neskočím a nezabijem sa. Ak mi ju nedá, skočím.´ Čo urobí tento muž, ak stretne teba?“
Prinášať nádej znamená prinášať život.
Ale pozor. Prinášať nádej neznamená byť falošným, márnivo ľuďom len tak niečo sľubovať.
Byť človekom nádeje pre nás znamená byť na „pulze s Ježišom.“ Iba on je ten, kto má všetko pevne v rukách. Ak budeme s ním kráčať v modlitbe, stretávať ho v Božom slove a vo sviatostiach, nikdy nestratíme nádej a nikdy neprepadneme ilúziám o „istotách“ tohto sveta.

Otázky do skupiniek:

  1. Čo ti ako prvé napadne, keď sa povie nádej umiera posledná?
  2. Stretol si už niekedy niekoho, o kom by si mohol povedať, že je človek nádeje? Ako by si ho charakterizoval?
  3. Čo pre teba predstavujú životné istoty? Vedel by si niektoré vymenovať?
  4. Kedy a v čom potrebujeme istotu? Kedy a v čom potrebujeme nádej?
  5. Chcel by si byť človekom nádeje? Čo by si mal zmeniť, aby si sa ním mohol stať?