Kategórie: , |Značky: , , , , |Prečítané za 7.7 min|1537 slov|

Ročné obdobia duchovného života – duchovná jeseň

Rozmnožil si plesanie, zväčšil si radosť; budú sa tešiť pred tebou, ako sa tešia pri žatve, tak, ako plesajú, keď si delia korisť.“ Iz 9,2

Farebné lístie, vôňa dažďa, hojnosť a zber úrody – to všetko sú znaky toho, že je tu jeseň. Záhradkári a poľnohospodári začínajú zbierať úrodu – a nielen zbierať, ale aj spracovávať. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pri toľkej hojnosti by človek mohol nekonečne rozdávať. No z tejto úrody je potrebné prežiť dlhšie obdobie ako len pár týždňov. Preto je potrebné ju dobre rozdeliť a spracovať – aby sme mohli spokojne prežiť zimu a aj nasledujúce obdobia. Taktiež je potrebné pripraviť rastliny na zimu. Rýľovanie, príprava kompostu a ďalšie aktivity – to všetko je výsledok “myslenia dopredu”. V neposlednom rade je jeseň obdobím krásy a vďačnosti. Asi neexistuje krajší pohľad než na jesenný les, ktorý hrá všetkými farbami – pripomína nám, že aj koniec niečoho môže byť plný krásy.

Analogicky môžeme opísať aj ďalšie obdobie duchovného života. Je to obdobie, kedy naše diela už vyrástli, odolali rôznym pokušeniam a nepriazniam a začínajú prinášajú úrodu. Čo môže byť takou úrodou? Odpoveď nám dáva svätý apoštol Pavol v liste Galaťanom:

Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet. Gal 5, 22-23

Duchovná úroda sa najviac prejaví v našich životoch a vzťahoch. Môžu to byť rôzne skutky lásky voči blížnym, dávanie almužny, súcit s trpiacimi. Taktiež sila odolať pokušeniam a vytrvalosť v skúškach. Učebnicovým príkladom nám môžu byť mnohí mučeníci viery, ktorí aj napriek ťažkému životu a skúškam našli v Kristovi silu vytrvať, nevzdať sa a vydať svedectvo. O dvoch z nich, dobrých priateľoch, ktorí neváhali pre Krista aj trpieť, rozpráva aj nedávno vydaný film Slobodní. Z človeka, ktorý prináša duchovné ovocie tiež žiari nadprirodzená radosť a pokoj. Takýto človek k sebe často iných priťahuje ako magnet. K takýmto ľuďom sú často priťahovaní aj neveriaci, ktorí síce nevedia povedať prečo ich život týchto ľudí priťahuje, no cítia, že za tým je niečo viac. 

Duchovné ovocie môže mať aj inú formu – konkrétne formu služobností a chariziem. Sú to špeciálne povolania a dary, ktoré kresťania dostávajú aby im pomáhali v ich duchovnom živote, ale aj v živote spoločenstva. Niekto v sebe môže skrze vzťah s Kristom objaviť služobnosť učiteľa, iný služobnosť apoštola, proroka, evanjelistu či pastiera. Každá z týchto služobností má svoju charakteristiku a svoje miesto v spoločenstve, ale o tom inokedy. Veriaci môžu slúžiť spoločenstvu aj rôznymi charizmami. O niektorých z nich nám explicitne hovorí Sväté Písmo, no tento zoznam nie je konečný a charizmy sú častokrát jedinečné (tak ako jednotlivé typy a odrody úrody v reálnom živote).

Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov, iný dar rozličných jazykov a iný vysvetľovať jazyky. 1Kor 12, 8-10

Dôležité je tieto dary uchovať a používať pre svoj duchovný rast a pre rast spoločenstva. Veď čo by človeku pomohlo keby obral a uskladnil úrodu, ak by z nej počas zimy nič nepoužil a aj tak by hladoval? Pri duchovných daroch je ešte potrebné poznamenať, že sa majú používať v poslušnosti a poriadku, ako píše apoštol Pavol (1Kor, 12), a tiež, že základom ich používania má byť láska, lebo bez nej strácajú význam (1Kor, 13).

Hojnosť duchovnej úrody by nás mohla pokúšať všetko hneď investovať do ďalších diel. Príklad Jozefa Egyptského nás učí, že ich treba spravovať múdro a pripraviť sa aj na “neúrodné obdobia”. Je dobrým zvykom si prijaté milosti nejakým spôsobom zaznamenať, aby sme sa k nim v čase núdze mohli vrátiť – tak ako sa Izrael vracal k prisľúbeniam, ktoré dostal. Hojnosť nás takisto pozýva k štedrosti. Práve toto obdobie je ideálnym pre službu aj na miestach, kde sa možno neočakáva veľký úspech, alebo ľuďom, ktorí možno nedostali toľko, koľko my.

Tento čas je tiež časom koncov. Väčšina dobrých diel má svoju životnosť a netreba sa báť ich konca. Práve ten môže byť tým najkrajším obdobím, kedy sa človek obzrie za všetkými milosťami, ktoré prijal a naplní ho vďačnosť za možnosť byť súčasťou toho čo Boh konal.

A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!” Lk 10, 2

Inak to nebolo ani v príbehu nášho Adama. Nechal si poradiť od múdreho kňaza a namiesto služby na 120% začal tráviť viac času pri oltári a pred Eucharistiou. Sprvu to išlo veľmi ťažko, no postupne začal Adam cítiť vo svojom vnútri zmenu. Zrazu chápal aj srdcom, to čo sa mu kňaz snažil vysvetliť. Začal mať lásku a pochopenie pre priateľov, ktorí službe nemohli venovať až toľko času. Prestal sa všade ponáhľať a začal robiť veci s pokojom. Snažil sa viac “byť” než “robiť”. Zmenu pocítilo aj Adamovo okolie. Ten “uponáhľaný fanatik” ich zrazu pozval na kávu a zaujímal sa o to, ako sa majú. Ten “neomylný inkvizítor” sa zrazu vedel v pokore ospravedlniť za svoje chyby, ba čo viac, ten, ktorý vždy prvý “ukazoval prstom” na nedostatky, teraz nedostatky iných prikrýval milosrdenstvom. 

Adamovi kamaráti sa k nemu jeden po druhom vracali, pretože z neho vyžarovalo niečo, čo nevedeli úplne pomenovať, ale vedeli, že to chcú tiež. A keď sa ho pýtali, čo sa s ním stalo, Adam ich jednoducho pozval na štvrtkové adorácie a miništrovať. Postupne začali prichádzať čoraz častejšie – najprv Erik, potom Edo a nakoniec dokonca aj Laco, s ktorým sa stretávali len na futbale. Adam stále viac cítil túžbu, aby aj jeho kamoši zažili to, čo on. Zaujímal sa o nich a bol im k dispozícii aj v ťažkých chvíľach. Objavil v sebe služobnosť pastiera.

Samozrejme, že Adam pokračoval aj v službe v starobinci a aj tam si všimli jeho premenu. Starkí často rozprávali o tom dobrom chlapcovi Adamovi, ktorý sa o nich zaujíma, vždy má pre nich dobré slovo a je ochotný poslúžiť. Najsilnejšou skúsenosťou pre Adama bolo, keď jeden starček na smrteľnej posteli žiadal, aby ho zavolali, a so slzami v očiach mu ďakoval za to, že sa po dlhých rokoch mohol opäť cítiť milovaný. Adam v tej chvíli plakal a táto chvíľa sa mu navždy vryla do duše.

Samozrejme nič netrvá večne, a ako Adam postupne rástol, doštudoval školu a za ďalším štúdiom sa chystal odísť do iného mesta. Adam mal obavu, že po jeho odchode nebude mať kto chodiť slúžiť starkým. Preto sa za to už dlhšie obdobie modlil. Pred odchodom potom požiadal svojich priateľov, aby tam čas od času zašli – a podelil sa s nimi o svoju skúsenosť ako ho táto služba obohatila. Keď sa o tom dozvedeli v starobinci, rozhodli sa pripraviť Adamovi dar. Každý zo starkých mu napísal list na rozlúčku. K týmto listom sa Adam vracal zakaždým keď mu bolo ťažko a mal pocit, že problémy sú väčšie ako on. A tých chvíľ nebolo málo. V novom meste mu totiž chýbali priatelia, spoločenstvo, kňaz, ktorý by ho chápal. Adam sa začal cítiť sám. A poznačilo to aj jeho duchovný život …

Ak si sa už niekedy cítil ako Adam, alebo ak ťa zaujíma ako dopadol jeho príbeh, určite si prečítaj aj posledný zo série blogov.

 

Juraj Gereg, absolvent LAŠ (Líderskej animátorskej školy)