Kategórie: , |Značky: , , , , |Prečítané za 7.2 min|1439 slov|

Ročné obdobia duchovného života – duchovná zima

„Ty si zemi ustanovil hranice; že je leto a zima, to si ty zariadil.“ Ž 74,17

Každý máme svoje limity. Príroda je prvá, ktorá nám to veľmi výstižne ukazuje. Práve zima je obdobím, ktoré nás po náročnej práci pozýva k odpočinku. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že zima je časom smrti, keďže v prírode sa nič nedeje, no opak je pravdou. Je to obdobie ticha, kedy príroda odpočíva a zbiera energiu na ďalšie obdobie rastu. A oddych potrebuje nielen príroda, ale aj my. Aby sme prežili toto nehostinné obdobie, je potrebné sa dobre pripraviť. Koncom jesene je potrebné dobre uskladniť úrodu, rastliny pohnojiť, pôdu porýľovať … Okrem oddychu je zima ideálnym časom aj na prípravu osevného plánu na ďalšie obdobie – je potrebné múdro zhodnotiť, čo by kde mohlo rásť.

V duchovnom živote tiež občas zažívame akúsi zimu. Je to obdobie ťažkostí a skúšok – obdobie kedy máme pocit, že veci nejdú tak plynulo ako predtým, obdobie kedy mnohé naše diela skončili a my nevieme ako ďalej, obdobie kedy máme pocit, že aj Boh sám mlčí. Tak ako v prírode, ani v duchovnom živote to nie je obdobie smrti, skôr obdobie ticha.

Pokiaľ v tomto období zvádzame duchovné boje, nevládzeme sa modliť a cítime sa sami, je potrebné sa vrátiť k “zásobám” z predchádzajúcich období. Zápisky v modlitebnom diári, svedectvá, spomienky, dary a charizmy – to všetko nám má slúžiť ako pomoc a osvieženie v tomto čase. Nezabúdajme ani na druhých – možno je v našej blízkosti brat alebo sestra, ktorí potrebujú povzbudenie rovnako ako my. Dobrou pomôckou je aj memorovanie veršov zo Svätého Písma, alebo rôznych prisľúbení. Vzorom nám môže byť samotný izraelský ľud a Boží príkaz:

A nech je to znamením na tvojej ruke a znakom medzi tvojimi očami, aby bol v tvojich ústach Pánov zákon, lebo Pán ťa mocnou rukou vyviedol z Egypta. Ex 13, 19

Ak napriek všetkým modlitbám a pripomienkam pocit osamelosti a opustenosti pretrváva, spomeň si na Krista v Getsemanskej záhrade. On bol prvý, ktorý sa kvôli nám cítil Bohom opustený, aby sme my už nikdy nemuseli byť opustení. Preto sa v týchto chvíľach môžeme na trpiaceho Krista stále obrátiť.

Ale ak dobre robíte, a predsa znášate utrpenia, je to milosť pred Bohom. Veď na to ste povolaní; lebo aj Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach. 1Pt 3, 20-21

Avšak toto obdobie nie je len obdobím skúšok. Je aj časom ticha a oddychu. Práve skrze ticho a málo vonkajších podnetov sme povolaní oddýchnuť si pri Kristových nohách. Je to čas načúvania Božiemu hlasu a chápaniu toho ako nás vidí a ako veľmi nás miluje. Skrze to môžeme pochopiť aj naše poslanie a tiež to, k čomu nás Pán volá v najbližšom období. Vďaka tomu, že “rast smerom von” sa zastavil, sme pozvaní vrastať hlbšie do Krista. Vedieť a prežiť to, kým sme v Ňom – to je milosť, ktorá pomohla svätcom prekonať prekážky v každom čase.

Dobre je ticho čakať Pánovo spasenie. Nár 3,26 
Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Mt 5,5
Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von. Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil. Mk 1,35 

V tomto čase ticha a modlitby sme tiež povolaní skúmať a hľadať do čoho nás Pán pozýva – či už ako jednotlivcov alebo spoločenstvá. Pre nás je to možno obdobie zimy, ale Boh aj práve skrze neho môže zasiať semienka nových vecí do našich sŕdc. Práve od toho ako prežijeme toto obdobie sa bude odvíjať aj to, ako dokážeme prežiť všetky ostatné obdobia.

V srdci mi znejú tvoje slová: „Hľadajte moju tvár!“ Pane, ja hľadám tvoju tvár. Ž 27,8 

Určite vás však už všetkých zaujíma ako dopadol príbeh Adama. V novom meste sa cítil osamelo. Na internáte nikoho nepoznal, žiadne fungujúce spoločenstvo v meste nenašiel, a keď prišiel za kňazom s otázkou, či by nechcel začať nejaké stretko mladých, ten povedal, že nemá čas. Adam sa preto pokúsil o kontakt so svojimi kamošmi, ktorí boli v jeho rodnom meste, ale takýto online kontakt veľmi nefungoval. Navyše každý z nich mal dosť svojich povinností, a tak sa Adamova samota čoraz viac prehlbovala.

Skúšal ju zahnať modlitbou, no aj napriek desiatkam minút na kolenách mal pocit, že odpoveď neprichádza. Keď už si naozaj nevedel poradiť, rozhodol sa, že sa ozve svojmu kamošovi Petrovi. Mnohokrát mu už dal dobrú radu v duchovnej oblasti, a tak veril, že mu pomôže aj teraz. Keď Petrovi vysvetlil svoju situáciu, ten mu povedal, že si niečím podobným prešiel tiež. Odporučil Adamovi, aby sa v tomto období vracal k zápiskom z modlitebného denníka, k listom od starkých zo starobinca a k spomienkam na to, ako Boh konal v Jeho živote. Pozval Adama k modlitbe vďaky za to všetko. Adam mu teda prisľúbil, že sa o to pokúsi. No to, čo nasledovalo nečakal ani v najdivokejšom sne.

Ono to naozaj fungovalo. V pocitoch samoty si Adam skrze predchádzajúce skúsenosti uvedomil, že Boh ho neopustil, ale volá ho k novej skúsenosti. Navyše sa mu teraz každých pár dní ozval Peter, ktorému sa mohol pozdieľať s tým, ako to zvláda. Počas jedného telefonátu mu Peťo navrhol, aby skúsil nový spôsob modlitby – sedieť v tichu pri Pánovi a len vnímať jeho lásku. Keď to Adam skúsil, začal v tichu postupne vnímať hlas. Najprv veľmi nejasne, ale čím viac času trávil v tichu pred Bohom, tým ten hlas počul jasnejšie. Hovoril mu o tom, že je milovaný, o tom, že to nemá vzdať a o tom, že nie je sám a v blízkej dobe to uvidí. Adam tomu síce úplne nerozumel, ale vo vnútri cítil, že to, čo mu hlas hovoril, je niečo, čo je skutočnou pravdou o ňom.

Aj keď nevedel, čo mnohé veci znamenajú, rozhodol sa za ne ešte intenzívnejšie modliť. Po pár týždňoch si všimol, že v kostole, kde chodil na omšu nie je jediným mladým. Začalo tam chodiť akési dievča. Adam niekde vo vnútri cítil, že ju má osloviť. Zistil, že sa volá Tereza, a tiež prišla do mesta za štúdiom. Tereza mala aj priateľov, ktorí boli tiež veriaci a mali túžbu kráčať spoločne za Kristom. Adam im preto navrhol, že by sa mohli spolu stretávať a čítať Sväté Písmo. Síce netušil ako to celé dopadne, ale vo vnútri cítil nadprirodzený pokoj. Vedel, že je to začiatok čohosi nového.

Adam sa rozhodol nezabudnúť ani na priateľov z rodného mesta. Raz do mesiaca prichádzal domov, cítil však, že ľudsky to je príliš málo na to, aby tieto vzťahy bez niečoho nadprirodzeného vydržali. Spolu s priateľmi cítili, že sa chcú spolu modliť – chcú, aby bol takto Boh medzi nimi aj napriek vzdialenosti, ktorá ich väčšinu času delí. Adam teda zašiel za kňazom a porozprával mu o tejto túžbe spoločnej modlitby. Kňaz sa len usmial a povedal: “A čo tak zorganizovať tie modlitby chvál, ktoré si chcel robiť kedysi? Myslím, že už si na to pripravený …”

 

Juraj Gereg, absolvent LAŠ (Líderskej animátorskej školy)