Tento blog je venovaný téme, kedy a za akých podmienok je vhodné zapojiť nových ľudí do aktívnej služby v spoločenstve. Pri zapájaní týchto ľudí treba myslieť na viacero vecí, ktoré som stručne spísal v tomto blogu. Budem hovoriť o duchovnej službe ako napríklad vedenie skupinky, prednášanie, vedenie modlitby atď. a nie o praktickej pomoci typu upratanie po stretku alebo pomoc v kuchyni počas akcie. To je samozrejmá služba, ku ktorej by sme mali byť vedení od malička. So spracovaním blogu mi pomohol kňaz Marek Uličný, riaditeľ Komisie pre mládež v Spišskej diecéze a správca DCVČ Premeny.
Formácia
Nedá sa presne povedať, aký je optimálny čas formácie nových ľudí, ktorí chcú byť v spoločenstve, avšak v praxi sa osvedčuje formácia dlhá asi tri roky. Sám Ježiš vyučoval svojich učeníkov tri roky. Závisí to samozrejme od konkrétneho človeka, nakoľko to s vierou myslí vážne a nakoľko na sebe sám pracuje. Niekto sa rozvíja rýchlejšie, niekto pomalšie, a niekto ide viac do hĺbky. Preto by starší a skúsenejší ľudia v spoločenstve mali časom vedieť, ako je na tom konkrétny človek. Taktiež je potrebné byť citlivý na to, že niekto je pripravený slúžiť skôr, niekto neskôr. Ak takýto dvaja ľudia prišli v rovnakom čase do spoločenstva, treba byť veľmi citlivý a ak sa jedného človeka už zapojí do služby a druhého nie, treba mu to vedieť primerane vysvetliť, pretože služba ľuďom si vyžaduje, aby boli takéto veci odkomunikované. Môže sa tým predísť zbytočným konfliktom a nedorozumeniam.
Netreba sa ponáhľať
Zapojenie do služby netreba príliš uponáhľať. Stáva sa totiž, že chceme, aby ľudia čo najskôr slúžili, avšak niekedy na to ešte nie sú pripravení a v konečnom dôsledku ich to môže zraniť alebo im to ublížiť. Každý má slobodnú vôľu a teda nemôžeme niekoho do niečoho nútiť skôr, ako to sám bude chcieť. Na druhej strane, ak je ten človek uponáhľaný, ale my pritom vidíme, že ešte nie je pripravený, treba ho vedieť primerane usmerniť a porozprávať sa s ním o danej službe.
Netreba čakať príliš dlho
Druhým extrémom pri zverovaní služby je čakať až príliš dlho. Všetci v Cirkvi sme povolaní k službe druhým a k prinášaniu Božieho kráľovstva do všetkých oblastí nášho života. Ak je teda niekto celé roky uzavretý sám do seba a nijakým spôsobom neslúži druhým, pravdepodobne je v niečom problém. Tu by som chcel spomenúť jednu dôležitú vec: nie všetci sme povolaní k tomu, aby sme slúžili „navonok“, aby sme všetci stáli na pódiách. Je veľa ľudí, ktorí sú povolaní k hlbokej modlitbe, k pôstu v skrytosti a nikdy nebudú na pódiách. Táto ich služba je však životne dôležitá, preto sa nepozerajme na službu ľudí len v kontexte toho, či ich je vidno. Možno to celé vyzerá náročne, keďže v časti predtým som písal, že sa netreba uponáhľať, ale som presvedčený o tom, že ak spoločenstvo a jeho vedúci skutočne kráčajú za Bohom, vôbec nie je problém určiť, kedy je pre koho čas začať aktívne slúžiť.
Vzťah s Bohom je základ
Vo všeobecnosti, základom služby je mať osobný vzťah s Bohom a slúžiť Jemu. Celé to robíme pre Ježiša a preto, že nám to sám prikázal. Niekedy sa stáva, že slúžiaci hľadajú v službe svoju hodnotu. Myslia si, že to, kým sú, stojí na tom, že niečo dokážu vybudovať, že dokážu pripraviť dobrú akciu. Kto sme a čo znamenáme nám však môže skutočne ukázať jedine Boh. Ak sa teda služba stala miestom, kde hľadáme svoju hodnotu, je to nesprávne. Na toto si treba dávať pozor aj pri nových ľuďoch, ktorých zapájame do služby.
Začať malými vecami
Je jasné, že malými vecami treba začať už počas formácie, ale ak niekoho aktívne zapojíme do služby, treba si dávať pozor aj na to, aby sme ho nepreťažili. Treba začať malými vecami. Ak vidíme, že niekto je do nejakej služby povolaný, nemôžeme ho ňou hneď zavaliť. „Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom“ (Kaz 3,1). Zrelosť členov spoločenstva si môžeme všimnúť práve v poslušnosti a zodpovednosti v malých veciach. Keď boli verní v malom, môžeme im zveriť aj väčšie služby podľa slov Pána Ježiša.
Kedy je čas na svedectvo?
Tento posledný odsek možno nesúvisí až tak úplne s témou, ale chcem to tu spomenúť, pretože aj v tejto oblasti sa robia viaceré chyby. Svedectvo môžeme verejne povedať, ak Boh v nejakej oblasti reálne zasiahol a daná oblasť sa zmenila. Nemôžeme svedčiť o niečom, čo ešte nemáme sami v sebe uzavreté alebo s čím ešte sami nie sme vysporiadaní. Týka za to zvlášť oblastí vnútorného alebo fyzického uzdravenia. Niekedy sa totiž stáva, že niekto chce svedčiť priskoro o niečom, čo jednoducho ešte nie je svedectvo, lebo to nie je overené časom a úplne vysporiadané. Na toto si treba dávať pozor aj počas služby, keď chce niekto možno priskoro a premotivovane svedčiť o niečom, čo ešte nie je vhodné hovoriť.
Šimon Senko
