Budeme sa ďalej venovať téme krízy spoločenstva. V niektorých otázkach som sa rozhodla poradiť so skúsenejšími. Oslovila som lídra trnavského spoločenstva Aggeus, Petra Strojného – môjho niekoľkoročného vedúceho učeníckej skupinky, ktorá bola externou súčasťou spomínaného spoločenstva. Peter je okrem iného členom tímu kresťanského média, televízie LUX, kde pracuje ako riaditeľ marketingu. Spoločne sme sa pozreli na priebeh krízy v ich spoločenstve.
Téma je obsiahla a rozdelila som ju do viacerých blogov. V tejto časti sa chcem zamerať na prvú fázu rozhovoru, kde si priblížime, ako sa kríza v ich spoločenstve objavila a akým spôsobom ich zasiahla.
„Peťo, zažili ste krízu vo vašom spoločenstve? Mohla prísť v rôznej podobe. Mám na mysli vyhasnutie prvotného ohňa, stratu chuti do služieb, vyhýbanie sa zodpovednosti jednotlivých členov, uniknutie z vízie, alebo iné.“
„Kríza v spoločenstve je fenomén, ktorý skôr či neskôr navštívi akúkoľvek skupinu ľudí, ktorá sa o niečo snaží prípadne, ktorá si vytyčuje nejaké ciele. Krízu by som rozdelil do dvoch skupín: malá a veľká (skutočná). Malá, s ktorou zápasíte akosi neustále. Je spôsobená komplikovanými vzťahmi s niektorými členmi, priestormi na stretávanie, ktoré sa napr. nám dosť často menili a menia, nejednoznačnosťou uchopenia vízie všetkými členmi. Tato kríza sa dá poväčšine minimalizovať a to najmä dobrými rozhodnutiami vo vedení spoločenstva.Skutočná kríza však prichádza keď ju najmenej čakáte, prípadne si myslíte, že ste dostatočne pripravený zo skúsenosti iných, aby ste ju zvládli. U nás prišla v štádiu kde sme ukončili vysoké školy a postupne nám začala pribúdať zodpovednosť na viacerých frontoch: starosť o bývanie a prácu, starosť o vzťah s partnerom a jeho zapojenie do života spoločenstva, zodpovednosť za deti a správne prerozdelenie času na službu a rodinu. Čas, ktorý sme pred tým mali často sami pre seba zmizol alebo sa dramaticky minimalizoval a to sa tiež prejavilo na osobnej modlitbe a vnímaní toho, čo nás presahuje. Čoraz viac sa do merkuj dostávali veci, ktoré sme potrebovali zabezpečiť pre normálne fungovanie. Starostenie o veci sveta sa dostali pred starosť o veci a túžby, ktoré nám Boh kládol na srdce. Čoraz viac sme začali žiť každý na svojom piesočku a veľmi ťažko sa nám z toho dostavalo von.Najhoršie na tom bolo, že aj vedúci spoločenstva, ktorí žili podobnými problémami ako jeho členovia, neboli voči týmto problémom imúnni. Neustály kolotoč povinností a k tomu dosť silné vyčerpanie z pôsobenia na jednotlivých frontoch spôsobovalo, že ľudia strácali Božiu perspektívu a to spôsobovalo aj čoraz menší záujem stretávať sa a viesť akúkoľvek službu. Zdalo sa, že to spoločenstvo úplne položí…“
Kríza naozaj nie je nič výnimočné, borí sa s ňou každé zoskupenie ľudí, ktorým ide o niečo spoločné. Partneri, rodina, spoločenstvo, farnosť, atď. Poďme si spoločne rozobrať skúsenosť Peťa a jeho spoločenstva.
KRÍZA JE NEVYHNUTNOU SÚČASŤOU RASTU A POHYBU SPOLOČENSTVA
Sprevádza každú skupinu ľudí, ktorá sa snaží o nejaký cieľ. Malým krízam, ako sú problémy so vzťahmi, povahami, rozdielnymi predstavami, či potrebami, musíme čeliť stále.
SKUTOČNÁ KRÍZA PRICHÁDZA, KEĎ JU NAJMENEJ ČAKÁME
Áno, kríza sa objaví, ak je potrebné prejsť na nový level. V starom sme už všetko dosiahli a je potrebné reagovať na nové potreby, nové výzvy. Samozrejme, že ak sme už niečo dosiahli, cítime sa kompetentní a schopní. Pýcha narastá, veci šľapú, všetko funguje, my si zvykáme. Je to však skôr zdanie, ako realita. Stále sa dá ísť ďalej a Boh nás volá vždy k novým veciam, k väčším výzvam. Preto práve v období, keď sa cítime, že si môžeme vydýchnuť, že sme to predsa už niekam dotiahli, sa objavia nové oblasti, ktoré nefungujú a na ktoré začneme narážať tak silno, že sa z toho môžu vyvinúť pre nás až neprekonateľné problémy.
DÔVODY KRÍZY MÔŽU BYŤ VIACERÉ
Častokrát však ide o problém vyváženia duchovného života so životom vo svete. Najväčšia kríza príde vtedy, ak sa človeku rapídne menia okolnosti v živote – manželstvo, deti, práca, bývanie a pod. Ak sa v takejto situácii ocitajú viacerí členovia spoločenstva, môže nastať ozajstný kolaps! Vyriešiť jednotlivé povinnosti života, prepojiť to so vzťahom s Bohom a službami, do ktorých nás volá sa zdá niekedy až nemožné.
Riešením býva prehodnotenie si života a určenie si priorít. Človek potrebuje čas v prvom rade na Boha, potom na rodinu, prácu a službu. Zjednotiť to všetko a vedieť byť múdry v konkrétnych rozhodnutiach, to chce život previazaný pravidelnou modlitbou a sviatostným životom v Duchu. Len tak budeme vedieť rozoznať, čo je v danej chvíli dôležité, čo od nás Boh práve očakáva.
LÍDER MUSÍ BYŤ O KROK VPRED
Líder viac, ako ktokoľvek z členov spoločenstva, musí neustále bdieť a na krízu byť pripravený. Predpokladom je správne usporiadanie života a priorít. Neraz Boh dovolí, aby vedúci prešiel podobnými problémami skôr ako doľahnú na ostatných členov spoločenstva, a aby ich tak vedel viesť v čase krízy. Ak to tak aj nie je, nepretržité napojenie na Boha mu pomôže ľudí zastabilizovať, pozrieť sa na situáciu a hľadať spoločne možnosti, ako sa cez krízu dostať. Niekedy je totiž problémom, že spoločenstvo chce ísť ďalej po ďalších a ďalších službách, ktoré odpovedajú na potreby ľudí. Otočiť v takej chvíli do seba, obnoviť dostatočný kontakt s Bohom, urobiť si poriadok v živote, sú základné piliere, na ktorých potom môžeme stáť v čase, ak sa toho na nás zvalí príliš veľa.
Dôležité však je, že líder nie je sám vojak v poli. Je dobré, ak sa v spoločenstve nachádza vodcovský tím – pár ľudí, ktorí sú jednak zodpovední za jednotlivé časti fungovania spoločenstva, ale sú tiež oporou lídrovi. Sú jeho zrkadlom, a zároveň ho podopierajú. Priaznivá vzájomná spolupráca pomôže často krát odhaliť korene krízy, ako aj načrtnúť riešenia, ako ďalej.
Veronika Vaculčiaková
