Kategórie: , |Značky: |Prečítané za 5.5 min|1097 slov|

Tento blog sa venuje téme spolupráce medzi spoločenstvami a kňazmi vo farnosti, prípadne rehoľnými spoločenstvami. So spracovaním témy mi veľmi pomohla Hana Šimčíková, vedúca spoločenstva Dom Júdov so Sabinova a Matúš Oravec, kňaz Spišskej diecézy.

Myslím, že pre dobrú vzájomnú spoluprácu medzi spoločenstvami a farnosťou sú dôležité tieto štyri prvky: komunikácia, jednota, poslušnosť a pokora.

Komunikácia
Vzájomná komunikácia spoločenstva s duchovnými autoritami je najzákladnejšia vec pre efektívnu spoluprácu. Veľakrát sa v praxi nespolupracuje práve preto, že jedna strana, alebo aj oboje, majú problém komunikovať alebo sa vzájomne pochopiť. Pri komunikácii je veľmi dôležité vedieť nájsť kompromis pre obe strany, vedieť sa na situáciu pozrieť aj z pohľadu druhej strany a vidieť jej potreby. Taktiež je dôležité vedieť počúvať druhú stranu a spoločne hľadať správnu cestu, nielen presadzovať svoj možno niekedy naozaj nevhodný pohľad. Obe strany potrebujú pri komunikácii Božiu múdrosť, aby hľadali to, čo v konečnom dôsledku bude budovať Božie kráľovstvo. Moja osobná skúsenosť je taká, že niekedy sa ťažšie komunikuje, ak ide o veľký vekový rozdiel, teda ak je kňaz starší a komunikuje s niekým mladým so spoločenstva, alebo aj naopak. Napriek všetkému, ak obe strany naozaj chcú, dá sa to.

Jednota
„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13,35) Vzájomná láska, úcta a rešpektovanie sú základné prvky pre dobrú spoluprácu. Laici v spoločenstvách si musia dávať veľký pozor na to, aby sa držali učenia Cirkvi a svojimi aktivitami prispievali k budovaniu Cirkvi. Na druhej strane, kňazi si musia dávať pozor na to, aby nebránili pôsobeniu rôznych cirkevných združení, ako sa o tom píše aj v kódexe kanónického práva, Kán. 215: „Veriaci majú právo slobodne zakladať a viesť združenia na ciele dobročinnej lásky alebo nábožnosti alebo na rozvíjanie kresťanského povolania vo svete a zhromažďovať sa, aby tieto ciele dosahovali spoločne.“

Poslušnosť a podriadenosť Cirkvi
„Keď sa pokrstený stane údom Cirkvi, už nepatrí sebe, ale tomu, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. Odvtedy je povolaný, aby sa podriaďoval iným, aby im slúžil v spoločenstve Cirkvi a aby poslúchal predstavených Cirkvi a podriaďoval sa im, aby si ich vážil a mal ich v láske“ (KKC, 1269). Spoločenstvo je teda povinné byť poslušné kňazovi, aj keď je to niekedy ťažké a spoločenstvo si myslí, že robí správnu vec. Z vlastnej skúsenosti viem, že v konečnom dôsledku poslušnosť prinesie viac požehnania, ako keby sme nepočúvali a organizovali akcie napriek nesúhlasu kňaza. Na druhej strane, kňaz môže na základe ovocia spoločenstva ľahko spoznať, či je dané spoločenstvo užitočné a či naozaj buduje Božie kráľovstvo. V tomto smere je veľmi dôležitá komunikácia, a ak kňaz nesúhlasí so spoločenstvom, je potrebné sa pýtať na dôvody a vedieť sa o nich porozprávať a nájsť správnu cestu. Kňaz ako vyššia autorita preberá zodpovednosť za svoje rozhodnutie, či už bolo správne alebo nie.

Pokora
Boli sme stvorení tak, aby sme žili vo vzťahoch a vzájomne sa potrebovali. To isté platí aj pre spoluprácu. Spoločenstvo potrebuje kňaza, ale aj kňaz potrebuje spoločenstvo. Ak si to obe strany uvedomia a príjmu to, život vo farnosti môže veľmi napredovať.

Čo očakáva kňaz od spoločenstva?
Okrem vlastných aktivít spoločenstva je dôležité, aby spoločenstvo slúžilo vo farnosti aj v rámci bežných podujatí, ako je napríklad miništrovanie, lektorská služba, upratovanie kostola či fary alebo pomoc pri organizovaní ďalších akcií farnosti. Inou formou pomoci môže byť zapojenie sa do prípravy birmovancov. Dôležité pri angažovaní sa v službe farnosti je myslieť na víziu spoločenstva. Ak má spoločenstvo vo vízií službu vo vlastnej farnosti, je kľúčové v nej pomáhať. Avšak, ak ide napríklad o misijné spoločenstvo, ktorého cieľom je evanjelizovať po celom Slovensku, nedá sa očakávať, aby spoločenstvo aktívne slúžilo aj vo vlastnej farnosti, keďže by nebolo schopné to zvládať.

Na záver pripájam vyjadrenie kňaza Matúša Oravca, ktorý dlhé roky pôsobí a spolupracuje so spoločenstvami:
„Moja skúsenosť najprv ako laika, neskôr kňaza je, že sú miesta, kde je spolupráca kňaza so spoločenstvami dobrá až vynikajúca, ale ešte stále je veľa farností, kde to je veľmi zlé, ba dokonca až bojové. Vychádza to z toho, že chýba skúsenosť kňazov so spoločenstvami, keďže mnohí nikdy nič také sami nezažili, nikto im o tom nepovedal, čo je ešte stále dôsledok pretrhnutia kontinuity odovzdávania skúsenosti počas komunizmu. Lebo aj keď prišla sloboda a s ňou veľké oči, všetci chceli niečo robiť, ale málo kto vedel ako. Neskúsenosť pastierov vyvoláva u nich strach ísť do spoločenstiev. Je to neistota z toho, aké miesto má pastier v spoločenstve zaujať a čo ponúknuť. Zároveň je nutné priznať prípady, kedy sa ovce správali voči pastierovi ako vlci, čo tiež následne nepomohlo.
Napriek všetkým bariéram, ktoré niekedy vidíme, je nutné povedať, že nie ovce sú zodpovedné za pastiera, ale pastier za ovce. A ak pastier vôbec nezablúdi do spoločenstva, nemá právo spoločenstvo kritizovať, nech je akékoľvek. Ja však vidím veľkú nádej v mladých mužoch, ktorí vstupujú do seminára zo spoločenstiev. Mnohí takí už pracujú v kňazstve a stále viac ich prichádza.“

 

Simon Senko