Kategórie: , |Značky: |Prečítané za 3.1 min|627 slov|

Každý z nás má svoje sny a túžby. Sú rôzne od toho, čo by sme chceli na obed, čo robiť cez víkend, ísť na výlet alebo zábavnú atrakciu, mať vlastný byt/dom, auto, psa, záhradu, vysnívané povolanie, partnera alebo mať bankové konto Billa Gates.

Veríš ale, že tento sen môžeš žiť? Vieš, že sa môže stať skutočnosťou?
Predpokladám, že sa spýtaš: “Ale ako?” Prvý krok je veriť si. Prečo by si si mal veriť? Pretože si Božie dieťa, si stvorený na Boží obraz, On má v Tebe zaľúbenie, máš Abrahámovské požehnanie. Toto sú piliere tvojho sebavedomia. Áno, kresťania majú byť sebavedomí, vedieť kým sú. Byť zdravo prijatý. Naše presvedčenie musí byť založené na osobe Ježiša Krista, nie na tom, aké máme skúsenosti v danej oblasti alebo čo sme už dokázali.

Nechcem tým povedať, že bez tohto všetkého si nemôžme splniť svoje sny, ale ak túžiš, aby Ťa Pán žehnal v tom, čo budeš robiť, aby to prinášalo radosť a pokoj, potom odovzdaj svoje sny Ježišovi. Nemusíš sa báť že o ne hneď prídeš. Môžu sa stať len 2 možnosti, buď zistíš, že On ti tú túžbu po niečom dal alebo to bola len tvoja a on ti môže dať inú, lepšiu víziu/sen/túžbu.

Keď som pred 1,5 rokom prišiel na vysokoškolský internát. Mal som 2 záľuby Parkour (=umenie pohybu, niečo ako gymnastika) a duchovný život. Veľmi som sa bál ako to bude s mojimi túžbami, s tým, čo som chcel robiť a mal to v srdci, pretože v meste som nikoho nepoznal. Nebola tu žiadna Akadémia Parkour a Freerun ako je napr. v Bratislave a nebolo tu ani žiadne spoločenstvo. Vtedy som mal pocit, že som stratený. Že to všetko budem musieť žiť sám a že nikdy sa to nezmení. Začal som sa modliť za to, aby Pán poslal ľudí, keď sa nič nedialo, začal som si to od Otca pýtať ako dieťa. Cítil som, že budem vypočutý. Keď sa pozerám späť, žasnem nad tým, akú som mal dôveru.

O pár týždňov som spoznal jedného chalana, ktorý sa venoval Parkouru už dlhšiu dobu a oslovil som ho, či by nechcel trénovať nejakých ľudí. Povedal, že ho to baví a že to spraví rád. Vyvešal som plagáty po škole. A bol nadšený. Na 1. tréning prišli aj noví ľudia a keď sme spolu trénovali, premýšľal som nad tým, že toto Boh spravil pre mňa, pretože On je láska.

O niekoľko mesiacov som spoznal aj kaplána, ktorý bol v tom meste nový. Povedali mi, že má zameranie na mladých. “Super pomyslel som si, veď ja som mladý…” Zrazu som sa ocitol na fare pri tom, ako hovorím o tom, prečo je dobré mať spoločenstvo a aké je skvelé modliť sa spolu. Založili sme spoločenstvo.

Možno teraz niekde sedíš a čítaš si tento blog. Máš na srdci niečo, čo si vždy chcel robiť? Čo je to? Napíš si to, čo ťa napadlo. Postupne si môžeš vypracovať kroky, ktoré más spraviť, aby sa tvoj sen stal skutočnosťou. Pravidelne sa k tomu vracaj späť.
Čo dodať? Verím, že Bohu nie je nič nemožné. Všetko smieš v Kristovi! Choď do toho.

 

Peter Paulík