Kategórie: |Značky: , , , , |Prečítané za 11,2 min|2238 slov|

Slovo pre animátora: Každý kostol má svoje priestory, ktoré sú pre chlapcov veľmi tajomné a príťažlivé. Ich prirodzená túžba objavovať nové veci a priestory ich ženie spoznávať tieto tajomstvá. My túto ich vlastnosť v dnešnej téme využijeme. No skôr, než sa vydáte na veľkú objavnú výpravu po vašom kostole, je dobré si o týchto veciach porozprávať. V úvode vydáme svedectvo o tom, ako sú ľudia často prekvapení z toho, čo sa v kostole nachádza. Istotne máte vlastné skúsenosti, ale ak náhodou nie – nižšie je opisná pomôcka, ako to asi funguje. Dá sa voľne prerozprávať alebo prečítať. Nuž a nezabudnite si dopredu zistiť fakty o vašom kostole ako: kedy bol vybudovaný, kedy posvätený, akí umelci pracovali na jeho výzdobe, aké zaujímavosti ukrýva, atď… Animátor má byť tak trochu aj „kultúrny pracovník“ – lebo evanjelium sa veľmi dobre šíri, ak je spojené s krásou a súčasne s dobrotou – teda s opravdivou kultúrou. V téme si priblížime aj časti, z ktorých sa obyčajne chrám skladá.

Hlavným cieľom je však vybudovať si pozitívny vzťah k vášmu miestnemu kostolu a to, aby si ho chlapci vedeli zaľúbiť.

Metodika: Byť hrdý na Boží dom.

Materiál: Pripravené otázky o vašom kostole, meter, papiere, perá, pastelky, fixky, ceny na odmenu.

Voľne prerozprávaj: Chlapci, všimli ste si už niekedy, ako sa ľudia správajú v neznámom kostole? Istotne ste to prežili aj vy. Keď ste boli v cudzom meste, či na dovolenke. Takže? Človek vstúpi do kostola a zrazu ho všetko ohúri. V prítmí je chvíľu bezradný. Nevie hneď kam sa pozerať. Čo si má najprv všímať. Ocitol sa v priestore kde sú múry, lavice, piliere, sochy, obrazy, farebné okná, rôzne predmety… Je toho ozaj veľa. To všetko akoby sa naň valilo. A nezriedka má človek zrazu v duši chaos. Začne po kostole pobehávať, alebo z neho bleskovo vycúva. No na vine nie je kostol, ale naša neznalosť vecí. Takže ako sa nestratiť v kostole? Prvá rada znie: Najprv sa upokoj a uvedom si, že si v dome Nebeského Otca. A keďže si Božie dieťa, tak tento dom je tak trochu aj tvoj. To čo pred sebou vidíš je dielom mnohých umelcov, ktorí vydali zo seba to najlepšie čo vedeli. Dôvod? Len aby tento Boží dom skrášlili.

A čo potom? Musíš si tiež uvedomiť, že kostol treba vedieť čítať. Akože, čítať? Chceš skríknuť: „Veď to som už dávno zvládol!“ Nerozčuľuj sa. Hej aj nie. Niekedy v živote opäť a opäť začíname ako analfabeti, či škôlkári. Aj teraz, pred „umením“, ktoré je v kostole na každom kroku, sa tak človek môže cítiť. Pomaly, pomaličky musíme spoznávať výrazové prostriedky, umelecké prvky, liturgické znaky, stavebné slohy. Pretože v kostole je veľa symboliky, rôznych tvarov, farieb, tieňov, detailov, nutne musíme zvládnuť základné písmenka umenia… Poteším ťa však. Za všetkým je vždy jedna centrálna myšlienka – pomôcť človekovi priblížiť sa k Bohu, stretnúť sa s ním. Nuž poďme teda čítať kostol. A začnime zvonka.

Veža chrámu
Veža kostola má u katolíkov dôležitú úlohu. Chce upozorniť ľudí, kde sa nachádza kostol a v ňom Boh. Je aj dôležitým orientačným bodom v každej dedine alebo meste. Ako dobre padne, keď zablúdený človek zrazu vykríkne: „Aha, tamto je veža kostola, tamto je správny smer.“ Veža zároveň poukazuje na najdôležitejší životný vzťah, na životnú lásku, ktorú majú mať všetci ľudia: je medzi človekom a Bohom. My ľudia bývajúci na zemi chceme komunikovať s tebou Bože, ktorý si na nebesiach. Nech naše myšlienky idú k tebe, k nebesám. Preto ktosi kostolnú vežu pomenoval, že je to prst, ktorý ukazuje na nebo – „miesto“, po ktorom máme najviac túžiť a ktoré je v živote najdôležitejšie.

Zvonica
Je priestor, kde bývajú zavesené zvony. Väčšinou to býva vo vysokej veži, aby sa hlas zvonov niesol do diaľky.

Zvony
Úlohou zvonov je zvolávať ľudí do kostola na svätú omšu, alebo upozorňovať na veľké miestne udalosti ako je napríklad požiar, búrka, smrť človeka, alebo iné nebezpečenstvo. Niekde zvony upozorňujú aj na modlitbu Anjel Pána alebo na premenenie vo svätej omši. Pre rôzne situácie sa používajú rôzne zvony i techniky zvonenia a tak vznikajú aj rôzne zvuky, ktorým by mali domáci obyvatelia dobre rozumieť.

Tvar kostola
Býva rôzny – obdĺžnikový, štvorcový, kruhový, elipsový. Ide o pohľad na kostol trochu technicky a geometrický. Nuž ale treba si uvedomiť, že i v pôdoryse chrámu je hlboká myšlienka. Všetko niečo vyjadruje. Obdlžníkový tvar kostola a slúženie svätej omše chrbtom k ľudu vyjadrovalo putovanie božieho ľudu do zasľúbenej zeme – do neba. Predstavte si plný kostol ľudí. Vpredu išiel kňaz s miništrantmi a za ním putovali ľudia. Oltár zvýrazňoval duchovné tajomstvo, ku ktorému sa všetci veriaci blížili. Po Druhom Vatikánskom koncile sa viac dáva dôraz na rodinu – preto je tvar kostola kruhový, prípadne elipsový. Základná myšlienka pri tejto podobe kostola je, že Kristus je v strede a my sme okolo obetného stola (oltára) ako veľká duchovná rodina.

Presbytérium
Je priestor pri hlavnom oltári. V starších kostoloch sa doň vchádzalo cez víťazný oblúk. Takéto oblúky sa kedysi stavali hrdinom po víťazných bitkách. Znie to zaujímavo a je to aj výstižné, lebo tu v presbytériu sa sprítomňuje víťazná Kristova obeta. Tá ktorou zvíťazil nad zlom. Obrazne povedané: „víťazným oblúkom“ – nebeskou bránou prejdeme aj my, keď zvíťazíme nad hriechom a stretneme sa s Pánom v nebi. Na čelnej stene presbytéria sa zvyčajne nachádza hlavný oltár. Býva na ňom poväčšine socha alebo obraz svätca, ktorému je kostol zasvätený.

Chrámové lode
Tak sa nazývajú veľké priestory vnútri kostola. Pripomínajú nám palubu lode, na ktorej sa ľudia „plavia“ do večnosti. Kostoly zvyčajne bývajú jednoloďové, alebo trojloďové. Hlavná loď má vpredu pokračovanie už v spomínanom presbytériu a vzadu (a často aj po bokoch) sú z praktických dôvodov východy z kostola. Moderné kostoly majú zvyčajne jednú loď v tvare kruhu alebo elipsy. Ak veža slúži na podčiarknutie vzťahu „Boh a my“, tak v „lodi“ sa rozvíjajú aj naše vzájomné „ľudské vzťahy“.

Spovednica
Je priestor, kde sa vysluhuje Sviatosť zmierenia. Na čo všetko slúži? Nuž pri krste sme dostali Boží život. Kto ho ťažkým hriechom stratí, má ešte šancu. Môže sa zmieriť s Bohom vo Sviatosti zmierenia. A spovednica je miesto, ktoré chce vytvoriť pre toto znovuzískanie večného života slávnostné prostredie. Má byť vybudovaná tak, aby okrem kňaza nikto iný nepočul vyznávané hriechy. Potom je tam kríž – aby sme videli, čo naše hriechy spôsobili a pohlo nás to k ľútosti i zmene života. Kľakadlo nám zase pomáha byť pokornými – veď pred Pánom Bohom je najlepšie byť na kolenách.

Kazateľnica
Je vyvýšené miesto, z ktorého sa kedysi kázalo. Má aj striešku. No nie preto, aby do kazateľnice nenapršalo, ale preto, aby sa hlas kazateľa dobre roznášal po celom kostole. Dnes sú už moderné zosilňovače zvuku a preto sa nemusí kázať z kazateľnice. Ba v súčasných kostoloch sa už nestavajú. (I keď by z tohto miesta bol veľmi dobrý pohľad na tých, čo cez kázeň driemu.) Krstiteľnica Je nádoba, v ktorej sa uchováva krstná voda. Má byť zhotovená z trváceho materiálu a patrí sa, aby bola aj nádherne umelecký spracovaná… Pri krstiteľnici sa spravidla udeľuje sviatosť krstu. Je to predmet veľkej úcty, lebo s jeho použitím sme boli zrodení pre večný život.

Sakristia
Je miestnosť, kde prebieha príprava na slávenie liturgických slávností. Tu sa riešia aj iné dôležité úlohy, ktoré prináša život v kostole i mimo neho. Do sakristie prichádzajú miništranti často. Nie preto, aby sa tam bavili, „ulievali“, alebo sa dokonca bili! Chodia tam preto, aby sa dobre pripravili na liturgickú službu. Hlavný miništrant, ceremonár rozdelí služby, na ktoré sa majú všetci pripraviť. Hlavne tí, čo budú niečo vo Svätej omši čítať, tu majú nájsť aspoň chvíľu ticha. Aby sa dobre pripravili a nekoktali. Od stavu sakristie sa dá veľmi veľa zistiť. Napríklad akí sú miništranti aktívni, disciplinovaní, poriadkumilovní, nápadití…

Chórus
Nie, nie je „zašiváreň“ pre ľudí, ale vyvýšené miesto v kostole odkiaľ zaznieva k ľudu hudba a spev. Zvyčajne tu býva umiestnený kráľovsky hudobný nástroj – orgán. Ten sprevádza spev veriacich počas Svätej omše. Zdá sa to také jednoduché: Na organové píšťaly sa vháňa vzduch, organisti preplietajú klávesy a k zhromaždeniu prichádza hudba. Jej cieľom je roznecovať v srdci lásku k Bohu. No kedysi chlapci ručne ťahali mechy, aby bolo dosť vzduchu pre píšťaly. Našťastie ich dnes zastupuje elektrický motor.

Aktivita: Predstavím vám miesto, kde rád chodím.

Dnešná aktivita bude prakticko – súťažná. Animátor má dopredu pripravené pomôcky i fakty okolo domáceho kostola, aby vedel pohotovo odpovedať, informovať o chráme a vyhodnotiť súťaž v závere stretnutia. Víťaza dokonca môže odmeniť. Úlohy môže pre chlapcov prečítať a oni si ich zapíšu, ale môže si pripraviť aj tlačivo, na ktorom sú vytlačené. Niekoľko návrhov: Akú dĺžku má náš kostol? Akú má šírku? Aká je výška klenby? Aká je výška veže? Koľko máme zvonov? Ako sa volajú? Kto je ich krstným otcom? Určte rozmery presbytéria. Odhadnite výšku hlavného oltára, atď. Potom sa môže udiať aj toto:

  • chlapcom dáme čas, aby sa disciplinovane rozišli po kostole a zistili požadované údaje. Ich odpovede pozbierame, vyhodnotíme a vtipne okomentujeme. Ďalšia súťažná úloha je:
  • každý nech zakreslí pôdorys kostola. Potom nech miništranti zakreslia aj vnútro kostola – tak, ako ho vidia. Úlohu opäť vyhodnotíme.
  • nuž a nezabudnite si urobiť aj spoločnú prehliadku vášho chrámu. Stavím sa, že objavíte množstvo mimoriadnych vecí.
  • potom sa môže prejaviť vaša vysvetľovacia schopnosť. Priblížte chlapcom dejiny kostola, umelecké spracovanie interiéru, vyzdvihnite čo je v ňom zvlášť krásne…
  • nakoniec si úlohu vymeňte a zahrajte si hru na turistických sprievodcov: Každý z chlapcov nech zaujímavo vysvetlí históriu a iné pamätihodnosti vášho kostola. Ostatní ho počúvajú. Aj toto umelecké vystúpenie môžete oceniť bodmi.

Na záver stretnutia vyhláste víťaza súťaže. Ceny sa môžu ujsť aj ďalším dvom. Nuž a pre všetkých je prínosom porozprávať sa o tom, čo zaujímavé objavili pri prehliadke kostola, čo ich zvlášť zaujalo, na čo sú hrdí, že je vo vašom chráme… Je dobré zakončiť stretnutie modlitbou pred bohostánkom.

Predsavzatie: Pomodliť sa za ľudí, čo chodia do vášho kostola.

Skutočný príbeh: Istý majster kamenár chystal pre nádhernú gotickú baziliku v Kolíne nad Rýnom kamennú hviezdicu. Mala byť umiestnená na samom vrchole obrovskej veže. Robil ju deň, dva, týždeň a ešte stále prácu nedokončil. Ľuďom sa zdalo, že to všetko mu trvá pridlho, preto ho presviedčali: „Majstre, nebuďte puntičkár… Skončíte už s tým. Veď hviezdica bude zavesená v obrovskej výške. Aj tak ju nikto z ľudí neuvidí.“ Majster sa začudovane pozrel na rečníka povedal: „Ale Boh ju uvidí.“

To bola správna odpoveď. Boh vidí, koľko lásky vkladám do vecí a vzťahov. To sa prenesie aj do večnosti.

Obsah katechéz celého 1. ročníka nájdeš tu.

Zdroj: www.ministranti.dcza.sk