Slovo pre animátora: Je dobré uvedomiť si historickú líniu našich stretnutí: Prechádzame storočiami a sledujeme v nich „miništrantskú stopu“. Prvých kresťanov, ich štýl života ako aj miništrantské začiatky sme si už priblížili… Prví kresťania prežívali však aj ťažké časy – prenasledovanie. Dnes si uvedomíme túto ich situáciu a sledujeme, či v nej kresťania a miništranti zostali verní Ježišovi. Máme na to dôvod: Zostať verný Kristovi aj pri prenasledovaní, to si žiada skutočných hrdinov. A práve pre hrdinstvo oduševňujeme chlapcov na našich stretnutiach.
Využívame pri tom aj to, čo je im v tomto veku veľmi blízke – príbehy. A tie čerpáme predovšetkým zo života cirkvi. Sme si vedomí, že miništrovanie u prvých kresťanov nemalo ešte takú podobu ako dnes, ale to je pre nás aj „vhodné“, pretože práve do bežného života chceme rozšíriť túto ich službu. Našou snahou je aby miništranti „žili“ miništrovanie nielen pri oltári, ale aj mimo neho. Aby boli hrdinami aj v malých veciach. Preto ponúkame vzory, ktoré to dokázali a ktoré sú im veľmi blízke.
Teraz sa zastavíme v treťom storočí, pri jednej z kľúčových postáv pre miništrantov – pri svätom Tarzíciovi. Bol to chlapec skoro v ich veku, mal rád hry, obdivoval svet, a predsa niečím mimoriadnym vynikal nad svojich rovesníkov. Duchovne dozrieval, mal rád Pána Ježiša Krista, vedel poslúžiť ľuďom, nebál sa ísť do rizika. Treba ho chlapcom predstaviť veľmi pútavo. Tak, aby si ho obľúbili. K tomu smeruje dnešné stretnutie. Existuje aj brožúrka s jeho životopisom, ktorú by si chlapci mohli prečítať. Z internetu sa dajú stiahnuť aj power-pointy o jeho živote, ktoré by sa mohli chlapcom premietnuť. Nakoľko naši chalani majú radi aj dynamické hry, v aktivite budeme sledovať práve toto.
Cieľom stretnutia je priblížiť spolupatróna miništrantov svätého Tarzícia, jeho vlastnosti i lásku k Pánu Ježišovi. Bodaj by sa nám podarilo prebudiť u chlapcov aj túžbu nasledovať ho a byť ako on.
Metodika: Prechod cez nepriateľské línie.
Materiál: Vhodné oblečenie do prírody, (počíta sa, že sa šaty zašpinia), baterka, farebné kamenčeky, píšťalka.
Aktivita s Božím slovom:
Úvodné slovo je v takomto duchu: Chlapci, o čom sme to naposledy rozprávali? Aha, o živote prvých kresťanov. O tom, ako sa mali radi, ako sa schádzali na slávení svätej omše, ako mali pravidlá, ktoré im pomáhali žiť… Nuž ale nepovedali sme si to, že mnohí vládcovia kresťanov nemali radi. Pán Ježiš predpovedal, že kto v neho bude veriť, bude aj prenasledovaný.
(Porov. Lk 22, 10-19.)
Povedal to svojim učeníkom týmito slovami:
„Národ povstane proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Budú veľké zemetrasenia a miestami hlad a mor, budú hrôzy a veľké znamenia na nebi. Ale pred tým všetkým položia na vás ruky a budú vás prenasledovať, vydajú vás synagógam a uväznia vás, budú vás vláčiť pred kráľov a vladárov pre moje meno. To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo. Zaumieňte si teda, že nebudete dopredu premýšľať, ako sa brániť, lebo ja vám dám výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú môcť všetci vaši protivníci odolať ani protirečiť. Budú vás zrádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia a niektorých z vás pripravia o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život.“
Komentár k textu:
Slová o prenasledovaní nasledovníkov Pána Ježiša sa začali napĺňať hneď po Ježišovej smrti. Mnohí z kresťanov si ešte bezprostredne pamätali Učiteľa, jeho dobrotu, prisľúbenie večného života a preto neváhali obetovať pre túto vieru aj život. Ďalší si pamätali aj to, že Ježiš im povedal, aby išli do celého sveta a ohlasovali radostnú zvesť aj iným ľuďom. Vplyvom prenasledovania ale aj túžby šíriť radostnú zvesť o spáse sa kresťania rozišli z Palestíny po celom svete. A tak sa kresťanstvo dostalo aj do Ríma – do centra vtedajšieho sveta. V našom pohľade do dejín miništrovania sa zastavme práve tu a v treťom storočí.
Prenasledovanie kresťanov vrcholí, no mnohí sa prejavujú ako skutoční hrdinovia. Medzi takéto, pre nás veľké vzory o ktorých sa hovorí aj dnes, patrí svätý Tarzícius. Svoju vernosť a lásku k Pánu Ježišovi dokázal mučeníckou smrťou. Spolu s Dominikom Sáviom je patrónom miništrantov. Bude dobré, ak si tento vzor statočného života priblížime a niektoré jeho vlastnosti si pozorne všimneme. Samozrejme že „všímať si“ krásnu osobu je dôležité, ale to je málo. Za poznaním má prísť jej nasledovanie. Preto verím, že po oduševnení sa životom svätého Tarzícia príde aj náš čin. Príbeh jeho krátkeho života je takýto:
Voľne prerozprávaj alebo prečítaj:
V roku 257 vládol v Ríme cisár Valerián. Je to smutné, ale kresťanov považoval za nepriateľov Rímskej ríše. Preto ich prikázal väzniť, popravovať či odvážať na ťažké nútené práce. Tarzícius bol odvážny kresťanský mladík, ktorý často dokázal preniknúť medzi väznených kresťanov. Dnes by sme povedali, že bol akousi tajnou spojkou v nepriateľskom priestore. Išlo mu o krk, ale on vedel ako je dôležité neopustiť ľudí v smrteľnom ohrození. Často prenikal cez nepriateľské línie, povzbudzoval väzňov, prinášal im pokrm i nové správy. A tie veru neboli dobré. Cisár vraj chystal veľké ľudové slávnosti a potreboval k tomu ľudí.
Zlovestné šumy sa naplnili. Do väznice prišiel istý vojenský dôstojník a určil mladých silných kresťanov pre najbližšie hry. Ach, ale aké to boli hry! Veď hraj sa s vyhladovanými levmi či tigrami. Strašné! Jednoducho kresťania mali byť hodení divej zveri. Zvesť o tom sa dostala prostredníctvom Tarzícia k pápežovi Sixtovi II. Medzi kresťanmi v Ríme nastalo všeobecné zdesenie. Šanca oslobodiť väzňov bola nulová. Jediné čo sa dalo pre nich urobiť bolo posilniť ich na ich poslednej životnej ceste Sviatostným Spasiteľom. Problém bol však v tom ako to urobiť, keď žalárnici posilnili stráže, takže sa s odsúdencami nemohol nikto stretnúť? Pápež a jeho pomocníci si nevedeli v tejto veci dať rady.
Tu prišiel Tarzícius a odvážne sa ponúkol: „Mňa pošli.“ Tento chlapec sa však zdal byť príliš mladý pre takúto náročnú službu! Aj mu to povedali. No mladík sa nedal a odvážne povedal: „Počúvajte. Môj mladý vek bude najlepšou skrýšou pre Eucharistiu.“ Pápež sa napokon nechal presvedčiť a zveril mu tento vzácny chlieb hovoriac: „Tarzícius, pamätaj, že do tvojej starostlivosti zverujem nebeský poklad. Vyhýbaj sa rušným cestám a nezabudni, že sväté veci nepatria psom a drahokamy nehádžeme pred svine. Budeš verne a bezpečne strážiť sväté tajomstvá?“ „Radšej zomriem,“ odpovedal rozhodne Tarzícius, „než by som ich mal vydať.“
I stalo sa, že Tarzícius dostal Sviatosť Oltárnu. Uložil si ju do vrecúška, ktoré si ukrýval na prsiach. Potom sa s tichou modlitbou vydal na cestu. Stretol však svojich spolužiakov, ktorí nenávideli kresťanov a práve sa dohadovali, či Tarzícius je, alebo nie je kresťan. O chvíľu ho obstáli a nútili do hry. Náš hrdina, vedomý si svojej úlohy, chcel ísť svojou stranou. No uličníci začali doň sácať a strkať. Zistili, že má zvláštne vrecúško a žiadali od neho, aby im vydal jeho obsah: „Má kresťanské tajomstvo.“ nieslo sa ich hlavami.
Tarzícius sa pokúsil o útek, no dobehli ho, zhodili na zem a vodca ho začal kruto biť. Tým strhol k činu aj ostatných. Začali mu otĺkať hlavu o kameň. Stále trvali na tom, aby im dal vrecúško. Ale Tarzícius bol rozhodnutý radšej zomrieť, ako vydať Sviatostného Pána Ježiša do rúk pohanov. Zúrivosť bandy vrcholila. No vtom išiel okolo stotník Quadratus, ktorý útočníkov rozohnal.
Aj vojak bol kresťan. V zbitom chlapcovi spoznal svojho priateľa Tarzícia. Ešte žil. „Vo vrecúšku mám Pána Ježiša, prosím ťa, odnes ho bratom do žalára. Zbohom!“ Tíško šepkal statočný mladík. Krv mu stekala po hlave a o chvíľu vo vojakovom náručí vypustil svoju šľachetnú dušu. Pochovali ho v katakombách svätého Kalixta. Neskorší pápež Damaz (305-384) dal urobiť nápis na hrob svätého Tarzícia, podľa ktorého zomrel 15. augusta v roku 257.
Námet na zamyslenie:
Rímske martyrológium (zoznam mučeníkov aj s údajmi o ich živote a mučeníctve) opisuje peknú ústnu tradíciu, podľa ktorej Najsvätejšiu Sviatosť nenašli ani v rukách ani v šatách svätého chlapca: Premenený chlieb, ktorý Tarzícius chránil za cenu vlastného života, sa stal jeho vlastným telom, čím vytvoril spolu s ním nepoškvrnenú hostiu obetovanú Bohu. Zomrieť za Pána Ježiša… Takú milosť nedostane hocikto. Hej, Tarzícius bol vyvolený a dal život za svojho Pána. Preto si miništranti z generácie na generáciu odovzdávajú úctu k tomuto svätému chlapcovi. Pre všetkých je vzorom statočnosti, vernosti, obetavosti a lásky k Pánu Ježišovi. Aj my máme byť takíto chlapci na pravom mieste. Máme sa snažiť poslúžiť a byť ochotní obetovať aj život za Božiu vec. No od nás sa pravdepodobne neočakáva mučeníctvo! Ale čo by bolo iste milé Ježišovi je, aby sme mu boli verní v malých veciach. Aby sme sa vedeli sústrediť na Svätú Omšu, aby sme boli v kostole aj vnútorne prítomní a nelietali myšlienkami po horách a dolinách, či kanáloch internetových. Hm, a Ježišovi by bolo istotne milé aby sme tak ako Tarzícius – mali vieru a snažili sa kráčať s ním k našim priateľom.
Aktivita: Prechod cez nepriateľské línie
Dnešná aktivita bude spočívať v hre a v porozprávaní sa o odvahe a statočnosti svätého Tarzícia. Pri výklade hry sa oprieme o životopis svätého Tarzícia. Vyberieme si tie okamihy, kedy náš svätec musel nebadane preniknúť cez vojenské stráže – cez nepriateľské línie a doniesť väzneným kresťanom Eucharistiu – najväčší poklad kresťanov. Podstatou hry je teda preniknúť cez stráž a uložiť určitý predmet na určené miesto – do väzenia. Pre aktivitu sú ďalej dôležité tieto „detaily“:
- na hru treba vybrať vhodný terén – môže to byť park, les, okolie kostola alebo aj farská záhrada.
- vedúci stanoví priestor, kde sa nachádza väzenie. Zvýrazní v ňom jedno miesto (Môže to byť stolík, peň stromu, kameň, vyznačený štvorec, čiapka, šatka,…). Určí sa aj stráž – jeden z miništrantov, ktorý je od väzenia vzdialený asi 10 metrov.
- ak je aktivita v noci, strážca má baterku. Ak sa hrá vo dne, zaviažu sa mu oči. (Aby vojak strážil väzňov len podľa sluchu a chlapci mali šancu uspieť.)
- všetci ostatní chlapci sú kresťania, ktorí chcú priniesť do väzenia Najväčší poklad. (Eucharistiu.) V hre každý (okrem strážcu) dostane nejaký predmet (napríklad kamienok), ktorý je symbolom tohto pokladu. Chlapci začínajú hru vo vzdialenosti cca 50 metrov. Odštartuje ich zvuk píšťalky. Strážnik už tiež číha na narušiteľov väznice. Úlohou veriacich je nebadane položiť svoj predmet na zvýraznené miesto – napríklad na stolík, peň stromu, ktorý je samozrejme v priestore „žalára“. Môžu sa pri tom plaziť, maskovať, skrývať…
- strážca ak zbadá šuchot, zasvieti na to miesto. Chlapec, ktorého odhalil s hrou končí… V dennej verzii strážca so zaviazanými očami určí prstom miesto, odkiaľ počul šuchot. Animátor je tu rozhodcom a povie, či tam ten chlapec bol, alebo nebol.
- kto prvý prinesie kresťanom vo väzení Najväčší poklad (uloží svoj predmet na stoličku), ten je Tarzícius. Hra sa opakuje viac krát. Môže sa zmeniť aj strážca. Víťazí ten, komu sa počas hry najviac podarilo umiestniť svoj predmet na určené miesto.
Po aktivite sa porozprávajte, ako sa vám hra páčila, čo pri nej chlapci cítili. Potom zaleťte myšlienkami do Ríma, do čias prenasledovania kresťanov a skúste odhaliť, čo asi prežíval Tarzícius, keď išiel medzi nepriateľov a vedel, že ak ho chytia, tak mu hrozí istá smrť. Hlbšia téma znie: Odkiaľ pramenila odvaha mladíka pre tak náročné poslanie.
Ďalšie aktivity na stretnutie:
- Animátor môže chlapcom vysvetliť čo to znamená slovo patrón, čo to značí byť patrónom…
- Skúste sa zamyslieť, či by aj dnes dokázali chlapci vykonať takýto hrdinský čin ako svätý Tarzícius. Nie? Tak čo im bráni, aby boli takí ako náš svätý?
- Ako si predstavujete svätého človeka?
- Poznáte niekoho, kto má „nádych“ svätosti?
Predsavzatie: Urobiť jeden sebazápor, čiže priniesť nejakú obetu za dobrý priebeh prípravy miništrantov pre službu.
Skutočný príbeh: Na jednom parížskom cintoríne je celkom jednoduchý hrob. Leží v ňom malý chlapec. V deň svojho prvého sv. prijímania umrel ako mučeník. Na náhrobnom kameni je napísané meno, deň smrti a slová: „Tarzícius umrel, ale neodišiel.“ Ako sa to stalo? Počúvajte… Istý kňaz mal v malom parížskom kostole svätú omšu počas ktorej mali deti prvýkrát prijať Pána Ježiša do svojho srdca. V kázni im vysvetľoval, koľko nebezpečenstiev a príležitostí k hriechu ich vo veľkomeste obklopuje a ako sa má pred nimi chrániť pravý kresťan, ktorý nosí svojho Pána vo svojom srdci. Rozprával im dobre známu a vzrušujúcu históriu Tarzícia, ktorý sa v čase veľkého prenasledovania kresťanov ponúkol doniesť Eucharistického Ježiša väzňom, ktorých čakala smrť. Kňaz vyzýval deti, aby si vzali príklad z mladého hrdinu: „Milé deti, správajte sa ako Tarzícius.
On radšej zomrel, akoby vydal Eucharistiu na zneuctenie zlým ľuďom. Za žiadnych okolností si nedajte zobrať Pána Ježiša zo srdca.“ Kňaz pokračoval vo sv. liturgii, prosiac z celého srdca za tieto deti. Počas sv. prijímania s hlbokou radosťou rozdával kňaz Kristovo Telo a Krv detským srdciam. Prišiel pred posledného chlapčeka a ruka sa mu začala chvieť. Kľačal pred ním syn zločinca. Pomyslel si: „Ach ako len ten vydrží v dobrom?“ Hlad, bieda, žiaľ a už aj hriech zanechali stopy na tvári tohto malého chlapca. Keď mu kňaz podával Eucharistiu, modlil sa zaňho zo všetkých svojich síl. Oslava sa skončila. Všetci opustili kostol a radostne sa zvítali so svojimi rodičmi. Iba posledného prvoprijímajúceho nikto nečakal. A tak malý Albert odišiel do tmavého kúta kostola a ešte viac rozmýšľal o kňazových slovách. Ako iskry ohňa sa uložili do jeho duše.
Prišiel domov a tam ho čakal jeho tvrdý otec, ktorý sa len pred nedávnom vrátil z väzenia. S rehotom a s posmeškami sa naň osopil. Večer chcel, aby mu syn pomohol pri krádeži. Albert odmietol. Otca sa zmocnila taká bezhraničná zúrivosť, že v nej svojho syna zbil na smrť. Farníci sa to dozvedeli a chlapcovi postavili malý pomník, na ktorom sú vyryté v úvode spomínané slová: „Tarzícius umrel, ale neodišiel.“
Obsah katechéz celého 1. ročníka nájdeš tu.
Zdroj: www.ministranti.dcza.sk
