Slovo pre animátora: Liturgické priestory máme už predstavené, oblečenie miništrantov sme tiež zvládli, tak sa posúvame ďalej. Pôjde nám o to, aby sme si predstavili, ako sa má miništrant v týchto priestoroch správať. Z praxe vieme, že jedna skupina chlapcov je netrpezlivá a už, už chcú vyraziť do priestoru pred oltár. Ďalšiu skupinu zase tvoria miništranti, ktorí majú veľkú trému. Nie sú zvyknutí na vystupovanie pred ľuďmi. Nuž a skoro všetci majú v tomto veku problém zosúladiť svoje pohyby. Je to dané ich vekom i telesnými zmenami, ktoré v nich prebiehajú. Preto im ideme pomôcť. Myslíme pri tom na skutočnosť, že liturgia je okrem iného aj proces, v ktorom sa striedajú rôzne symboly, postoje, gestá, úkony. Aby všetko prebehlo dôstojne, vyžaduje sa, aby ich chlapci vykonali správne a v správnom čase. Preto sa to musíme naučiť. A budeme sa to učiť viac tém za sebou.
Ale hneď teraz zvýrazním pravidlo, ktoré je nad všetkými pravidlami. Našou snahou nie je vojenská drezúra, ale prirodzenosť prejavu. Nepôjde nám o strnulosť ani o ležérnosť, ale o hĺbku vzťahu a lásku k Bohu, ktorá sa má prejavovať v každom našom pohybe. Keď pokoru, lásku, zaľúbenosť do božích veci budeme mať v srdci, spontánne a krásne sa budú dostávať aj navonok do nášho vystupovania. Potom ľudia uvidia, že: Ten miništrant „to“ nielen vie, ale aj miluje.
Cieľom je prebrať a nacvičiť si základné liturgické úkony a gestá. Čiže ide o objasnenie základných znakov lásky.
Metodika: Dať najavo Bohu, že ho ľúbim.
Materiál: Sväté Písmo, zápisník, lístočky, perá, medený drôtik.
Aktivita s Božím slovom:
Vstup do témy môže byť aj nasledujúci: „Chlapci, keďže dnes je reč o liturgických gestách, všimneme si jednu situáciu z evanjelia, v ktorej sa veľa gestikuluje. Predstavil nám ju sám Pán Ježiš.“
Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: »Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.« Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.« Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
Komentár k textu:
Je až prekvapujúce, čo sa odohrávalo v srdciach týchto dvoch ľudí… Myšlienky nám prezradil Pán Ježiš. A aké pocity prechádzali nimi? Skúsme sa tým trochu zaoberať. Najprv malička poznámka: Obidvaja boli veriaci, ale…
Farizej hrdo stál kdesi vpredu. Dôvod? Jednoduchý ale premyslený. Aby ho bolo vidno. Aby si ľudia všimli jeho veľkosť i zbožnosť. Obzeral si ľudí a porovnával sa. Fučal spokojnosťou, lebo usúdil, že je najlepší. Možno aj oči prevracal a hrdo nimi gúľal smerom k nebu. Spokojnosť so sebou a vášeň nakŕmila jeho pyšné ego. Veď predsa on už niečo dokázal: „Bože, všimol si si všetko? Lebo ak nie, ešte raz ti to zopakujem. A aby si vedel, všetko to bolo len a len mojimi silami. Ja…“ Nechajme ho. Ukončíme jeho chválenkárstvo poznámkou, že sebaistota, povýšenectvo, pýcha a egoizmus… To všetko vyžaruje z jeho osoby.
Nuž a čo bolo v srdci mýtnika? Pokora, pocit slabosti i hriešnosti. Ale aj nádej že sa nad ním Boh zmiluje a že mu pomôže… A tieto pocity sprevádzali patričné gestá. Zostal vzadu, tíško vzdychal a kajúcne sa bil v prsia. Akoby chcel zobudiť svoju hriešnu dušu k zmene. Ba aj oči k nebu sa bál zodvihnúť, len aby svojou hriešnosťou nevyrušil Boha. Hej, človek vyjadruje svoj vzťah k Bohu nielen slovami, ale aj celým svojím postojom. Veľa hovorí poloha tela, naklonenie hlavy, mimika tváre, pohyb rúk, gestá… To všetko sú znaky lásky.
Ako sa tento príbeh dotýka miništrantov? Aj my sa pri miništrovaní nachádzame v chráme, modlíme sa, posluhujeme a robíme všelijaké gestá a úkony. Je dôležité si uvedomiť, že sa modlime celým svojim srdcom, telom i správaním sa. Vidí to Boh a vidia to aj ľudia. Nuž a ak je naše vystupovanie harmonicky zosúladené, pridáva to liturgii na kráse. Všetka naša činnosť má vyvierať z pokorného a milujúceho srdca. A opak? Hotová katastrofa. To sa hneď vidí i cíti. Ako v prípade farizeja.
Voľne prerozprávaj:
Čo sú to teda liturgické úkony a symboly? Navonok sú to vcelku jednoduché gestá, ale znamenajú niečo veľmi dôležité. Upozorňujú nás na neviditeľné božské či nebeské veci… Cez ne je určitým spôsobom prepojená zem s nebom. V liturgii je posvätných symbolov veľmi veľa a majú svoj hlboký význam. Kresťan ich má preto poznať. Má vedieť, ako súvisia s Ježišom a s nadprirodzeným svetom… Má ovládať „liturgickú“, teda na „Boha oslavnú reč“. Bez nej je aj miništrant nemý a nepoužiteľný. Veď sa nemôže stále pýtať: „A teraz sa čo robí? A teraz…? A toto je čo? A prečo je to takto?“ Ak však liturgickú reč ovláda, môže sa naplno zapojiť do oslavy Pána Boha. Postupne si predstavíme gestá a úkony, ktoré sú pre miništranta nevyhnutné. Ale nejde len o to. Pri každom úkone treba v srdci niečo zobudiť a čosi dôležité cítiť. To je najdôležitejšie! To chceme vystihnúť.
Aktivita: Dať najavo Bohu, že ho ľúbim.
Chlapcom najprv „teoreticky“ vysvetlíme nižšie uvedené liturgické úkony. Následne ich zoberieme do kostola a ukážeme im ako aktivity vyzerajú v praxi, v konkrétnom priestore. Potom im dáme príležitosť, aby si odskúšali jednotlivé postoje a úkony. V rodinnom duchu ich zasväcujeme do tajomstiev. Môže vzniknúť ozaj dobrá atmosféra, kedy „starší brat“, odovzdáva mladším veľké tajomstvá našej viery. Takže už neváhajme a postupne poďme na veci.
Kľačanie
Týmto úkonom vyjadrujeme pokoru, závislosť na Bohu, hlbokú úctu, vrúcny vzťah, ľútosť i kajúcnosť. Je prejavom klaňania sa a poklony Pánu Bohu. Človek sa pri tomto úkone „zmenšuje“ a uznáva, že Boh je omnoho väčší ako my. Môžeme povedať, že kto kľačí, ten prosí. Cítite, ako sa pri tomto úkone čosi hlboké, dobré, ale aj vznešené v nás prebúdza? Niečo také, po čom človek slastne túži? Ak ste to zažili, vedzte že ide o radosť pokorných. Pár technických pripomienok: Kľačíme vyrovnane a ticho. Neotáčame hlavou. Ruky zostávajú zopäté a na srdci. Päty sú spolu a nesedíme na nich.
Pokľaknutie
Znamená vzdávanie úcty Pánovi. Vyjadruje aj bázeň a podriadenosť voči Bohu. No nielen koleno sa má zohnúť, ale najmä srdce musí aspoň na sekundu adorovať svojmu Stvoriteľovi. Kolená idú síce dolu, ale srdce sa dvíha nadšením nahor. Ľudia počujte: „Ja mám Boha, Otca, ktorý ma miluje.“ Keď prichádzame do kostola, pokľaknutím pozdravíme Pána Ježiša vo svätostánku. Pokľaknutie trvá omnoho kratšie ako kľačanie. Po pokľaknutí totižto dochádza k ďalšej činnosti. Chcete návod, ako to dobre zvládnuť? Tu je: Pokľakneme na pravé koleno, nepredkláňame sa. Ruky ostávajú zopäté (prípadne pravá je na hrudi – na srdci a ľavá je spustená pozdĺž tela) a neopierajú sa ani o kolená, ani o zem. V situácií, že treba pokľaknúť spoločne, snažíme sa to urobiť jednotne.
Poklona, úklon
Je prejavom hlbokej úcty a oslavy Boha. Poznáme úklon hlavy, úklon v ramenách i úklon celého trupu. Vtedy ideme v páse do pravého uhla a ruky siahajú až k zemi. Poklonou hlavy zdravíme napríklad oltár, na ktorom sa koná Najsvätejšia obeta Ježiša Krista. Telo pritom zostáva rovné. Skláňa sa len hlava a trochu aj ramená. Poklonu robíme dôstojne, pomaly a úctivo. A čo pri tom môžeme cítiť? Svoju malosť a veľkosť Boha. Radostné uznanie Pána Boha za svojho Stvoriteľa a Pána. Ale aj pokojné očakávanie požehnania od Nebeského Otca.
Sedenie
Sedenie je symbolom dôstojnosti ale aj sudcovského a učiteľského úradu v Cirkvi. Biskup sedí na katedre a učí ľud pravdám. Nuž a keď veriaci sedia v kostole, znamená to, že majú podiel na všeobecnom kňazstve. Sedením tiež dávame signál, že sa nikam neponáhľame. Máme čas pre Ježiša a chceme ho v pokoji počúvať. Pocit uvoľnenia, ktorý pri sedení vzniká nám pomáha precítiť, že som Božie dieťa. A to je na nezaplatenie. Je dobré upozorniť miništrantov na niektoré zlozvyky: Na stoličke nie sme rozvalení ako na gauči v dome. Vylúčime spiace a „chrápacie“ polohy tela: Nepredkláňame sa, nenakláňame hlavu dopredu ani dozadu! Chrbát zostáva rovný. Nohy nenaťahujeme pred seba. Kolená a špičky nôh zostávajú vedľa seba. Zároveň máme ruky voľne položené na kolenách. Hm, po tom všetkom sa zdá, že správne sedieť je skoro veda.
Státie
Stáť vzpriamene je prejavom dôstojnosti. Je symbolom pozornosti, pripravenosti a bdelosti. Veď kto stojí, nespí. Je bdelý a pripravený vydať sa na cestu, alebo urobiť nejakú úlohu. Státím vyjadrujeme aj úctu voči tomu, s kým hovoríme. Na celom svete je tomu tak, že pri stretnutí s predstaveným sa človek postaví. Poznáme to aj zo školy, však? Keď na nás učiteľ zvolá: „Postav sa!“, hneď vieme o čo ide. Keď teda státím vzdávame úctu človekovi, o čo viac Bohu. A čo by som mal cítiť? Radostné až vzrušujúce hnutie v srdci: „Už, už idem Pane.“ Státie v kostole znamená nielen pripravenosť počúvať, ale aj ochotu konať a urobiť to, čo chce Boh. Len tak mimochodom: Stojíme rovno a vzpriamene. Neopierame sa o stenu ani o lavicu. Päty sú spolu.
Chôdza
Pri oltári vyjadruje chôdza radosť a pripravenosť k službe. Teda nie “zmätok na bojisku“. K oltáru nepatrí ani “poklus“, ani “lenivé ťahanie nôh“. Miništrantovi neprísluší starecká ochablosť ani mladícka pojašenosť, ale prirodzená vznešenosť a dôstojnosť. Pri skupinovej chôdzi, napríklad pri procesii, sa snažíme udržať krok, rad a rovnaké rozostupy. Pozor na husací efekt. Nepoznáte ho? To je to, na čo vás istotne často upozorňuje vedúci miništrant: „Vyrovnajte sa! Kráčate ako husi!“ Ak máme pri chôdzi zopäté ruky, snažíme sa ich držať v rovnakej výške.
Pozdvihnutie očí
Bolo vždy chápané ako prejav snahy, aby ľudské myšlienky smerovali do nebies, k Bohu. Gesto má pomôcť uvedomiť si Božiu prítomnosť. Môžeme to opísať aj tak, že ide o snahu vytvoriť akýsi „očný kontakt“ s nadprirodzenom. Pomáha to aj pre vrúcnosť modlitby. Nuž ale pozor! Nie každý to vie. Neprirodzené gesta ako odporné prevracanie očí, či dokonca ich gúľanie je nepekné a mnohých ľudí odpudzuje. Neveriaci si robia z toho veľký posmech. Ak lásku k Bohu nemáme v srdci, ani to neskúšajme! Aby ste niekoho nepohoršili!
Bitie sa do pŕs
Ide o prastaré gesto ľútosti, bolesti, nešťastia i smrti. Gesto sa spája s vyznaním hriechov a vín. Samozrejme, že sa „bijeme“ do svojich a nie do cudzích pŕs. Veď to by znamenalo: „Tvoja vina, tvoja vina,…“ V evanjeliu vidíme toto gesto napríklad u stotníka, ktorý sa pod krížom bil do pŕs, či u mýtnika vo svätyni. Vo svätej omši používame toto gesto v úvode pri všeobecnom vyznaní hriechov a ľútosti. Konkrétne v modlitbe: „Vyznávam Všemohúcemu Bohu i vám bratia a sestry, že som veľa zhrešil myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého. Moja vina, moja vina, moja preveľká vina…“
Ak ste už urobili všetko, čo je v aktivite doposiaľ uvedené, neutekajte z kostola. Teraz vás čaká to najdôležitejšie. Pomôcť chlapcom opísať a odhaliť vnútorné pocity ako pokoru, hlbokú úctu, vrúcny vzťah k Bohu, ľútosť i kajúcnosť, bázeň a podriadenosť voči Bohu, ktoré by pri jednotlivých úkonoch mali mať. Zdá sa mi, že na to sa skoro úplne zabúda a pritom je to najdôležitejšie. Opis týchto hodnôt je nesmierne ťažký. Tu platí, že dáš len to čo máš.
Ďalšie aktivity na stretnutie:
- Je dobré prejsť si svätú omšu a zistiť kedy stojíme, sedíme, kľačíme. Porozprávajte sa prečo asi je tomu tak.
- Všimli ste si? Úkony, v ktorých je viac pohybu nám posúvajú pozornosť inde. V duši sa rozhýbu iné emócie. Človek je totiž sústredený na iné záležitosti. Skúste sa o tom porozprávať.
- Vymodelujte si z drôtu postavy miništrantov a skúste znázorniť jednotlivé postoje. Vojde vám to ľahšie do krvi.
- Na lístočky napíšem jednotlivé emócie, ktoré by mali byť v srdci pri jednotlivých liturgických úkonoch. Každý si vylosuje jednu. Nehovorí akú. Pripraví sa a potom ju bez slov predvedie ostatným. Tí súťažia, o aký typ emócií ide.
Predsavzatie: Precvičiť si v súkromí všetky uvedené gestá a postoje. A nielen „technicky“. Ale ako skutočnú modlitbu.
Skutočný príbeh: Starček spomína pred vnukmi na svoj život: „Viete chlapci, počas vojny ma uväznila vojenská polícia a vyzeralo to so mnou zle nedobre. Ktosi ma obvinil, že som zabil ich vojaka. Samozrejme, že som to neurobil, ale nikto mi neveril. Uväznili ma v škole a…“ Dedo nevládal ďalej hovoriť. Ťažké spomienky mu ožili. No chlapcov zaujal príbeh, preto ho povzbudzovali:
„Dedo, pokračuj. Čo bolo ďalej?“
„Nuž cítil som sa veľmi opustený a zúfalý. Bolo mi strašne. Ba nemal som ani síl modliť sa. Cítil som, že sa blíži môj koniec. Postavil som sa k oknu a bezradne pozeral do farskej záhrady. Vtom som zbadal, že akýsi mladý kňaz sa tam prechádza. Pomyslel som si: Ten kňaz sa nábožne modlí, neviem síce čo hovorí, ale zjednotím s ním svoju myseľ, svoje srdce spojím s jeho srdcom, svoje ruky s jeho rukami… A Bohu som povedal: Pane, ja sa nevládzem modliť. Ale jeho modlitbou ťa oslavujem.“ Starček sa opäť odmlčal.
„Starký, nenapínaj… Pokračuj.“ vyzývali šarvanci svojho deda aby dokončil dramatický príbeh.
„Nuž celú hodinu som stál pri okne a napodobňoval kňaza. A verte mi, zrazu som zacítil úžasný pokoj. Vedel som, že Boh ma neopustí. A skutočne. Večer sa situácia vyjasnila a vojaci ma prepustili.“ Dokončil starký epizódu zo svojho života.
A my pridáme myšlienky: Keby nás tak videl niekto iný modliť sa, chcel by nás napodobniť? Povzbudil by sa na nás? Priviedlo by ho naše správanie k Bohu? Malo by to tak byť, pretože sme miništranti. Vystupujeme pred ľudí a mnohí nás chcú napodobniť. Ozaj, majú ale čo? Alebo???
Obsah katechéz celého 1. ročníka nájdeš tu.
Zdroj: www.ministranti.dcza.sk
