Naše služobné tímy sú miesta, kde sa varí a dochucuje vízia spoločenstva. Ako to ale s týmto receptom je? Vieme odhadnúť, koľko toho zveriť ľuďom pod nami a ako ich príliš nezahltiť, no zároveň im pomáhať, aby si služba držala svoj smer? Ako nestratiť v službe oheň a zapálenie? Na túto tému som sa opýtal aj sestričky Timotey, jednej zo zakladajúcich členov spoločenstva Piar v Prievidzi.
V prvom rade je nesmierne dôležité nájsť svoje obdarovanie a následne službu, kde sa toto obdarovanie rozvíja. Môžeme mať skvelé tímy, no ak sa v nich niekto nenájde, tak trpí aj služba, aj jednotlivec. Teda je dobré, ak si je v službe z čoho vyberať a pokojne ich vystriedať aj viacero, kým nájdeme tú, kde sme najviac doma. No mali by sme vychádzať hlavne z našich darov a talentov.
Timotea: „Väčšinou je to na podklade prirodzených darov a talentov, potom skúmaním a modlením, hľadaním svojho miesta v Božom pláne spásy, so spoločenstvom, mestom, Slovenskom a podobne.“
- Obrovským prínosom je aj osobné vedenie a sprevádzanie. Teda záujem zo strany lídrov je tiež nesmierne dôležitý.
Timotea: „Taktiež vidím dôležitosť osobného sprevádzania a vedenia. Čiže veľmi kľúčová je osobná formácia v danom spoločenstve.“
No poďme ďalej. Ak sa nájdeme v tej našej službe, ešte nemusí byť všetko vyhraté. Začneme rozvíjať svoje obdarovanie, rásť a ťahať ľudí okolo nás dopredu. No niekde v tomto procese sa môže stať niečo, čo nás zastaví. Je to to slovo, ktorého sa mnohí boja (častokrát však zbytočne). Je to vyhorenie. Takže človek sa nachádza v službe, maká, maká a zrazu niečo nejde tak, ako išlo predtým. Aké sú teda príznaky, že sa blíži vyhorenie?
Timotea: „V prvom rade služobník začne strácať radosť zo služby a trvá to dlhodobo. Prestáva vidieť zmysel služby, priveľa rieši seba, je demotivovaný a stráca aj intimitu s Otcom.“
- Čiže jedným z prvých príznakov je strata smeru a zmyslu. Na to sa nabaľuje otázka „Prečo to vlastne robím?“ a následne riešenie svojho postavenia v službe. Na to sa človek sústredí viac na problémy a akoby zabudne nad ne vyvyšovať Otca. No tu to nekončí:
Timotea: „Málo sa radí s Pánom a veľa chce riadiť a kontrolovať sám. Pracuje neskoro do noci na úkor najbližších vzťahov.“
- Teda nasleduje strata dôvery v Otca, strata kontroly nad sebou a rozvracanie vzťahov.
Všimnime si, že jedným z prvých príznakov je strata vízie a smeru, teda strata zameranosti na Otca. V konečnom dôsledku nastávajú v takejto situácií problémy vo vzťahoch v tíme. A tieto dve veci sú podľa mňa kľúčové. Práve ony (aj keď nie sú jediné) nám môžu pomôcť urobiť tento článok zbytočným a vyhoreniu predísť. Po prvé, ak sme stále zameraní na Otca a nie na seba, robíme službu nie pre seba, ale On cez nás, teda smer a zapálenie je stále obnovované v čase intimity s Otcom. Keď nie sme príliš zavŕtaní vo svojich problémoch, tak Božie svetlo osvecuje naše cesty. Druhá vec sú vzťahy, pretože žiť rodinu je základom pre spoločenstvo. To, čo nám niekedy ujde k nám Boh môže priniesť práve cez druhých ľudí. V rodine však platí, že sa vieme aj napomínať. Zdravý vzťah medzi ľuďmi v služobnom teame vie teda tiež zabrániť pocitu vyhorenia.
No čo ak sa to predsa len stane? Ako sa z tohto stavu vyhorenia dostať preč?
Timotea: „V prvom rade prirodzený oddych. Zaviesť pravidelnú psychohygienu. Vrátiť sa k návykom ako je osobná modlitba, vernosť v čítaní Slova.“
Teda znovu sa naučiť oddychovať. Áno, vedieť vypnúť a zveriť naše povinnosti aj ľuďom pod nami, nedržať si všetko pod blízkym dohľadom. Nesmierne dôležité je vrátiť sa naspäť k Otcovi v úplnej jednoduchosti a prirodzenosti. Následne požiadať o pomoc aj blízkych ľudí zo spoločenstva a vedieť služby delegovať.
Timotea: „Prizvať ľudí na účasť na rozhodovaní a vedení. Zaistiť si krytie.“
- Ako si ale udržať v službe zapálenie pre jej napĺňanie a nestratiť víziu a smer? To, ako sa má naše srdce, sa odráža aj na povrchu. Preto je čas modlitby veľmi dôležitý práve pre napĺňanie vízie.
Timotea: „Moja vonkajšia služba je obrazom mojej vnútornej úrovne intimity s Otcom. Akonáhle vypadávam z vernosti v osobnej modlitbe, tak to cítim aj na službe a ak je to dlhodobé, začínam vyhasínať.“
A preto sa potrebujeme ako spoločenstvo. Môže sa stať, že si človek syndrómy ani nevšimne. Tu je nesmierne dôležité, aby ľudia okolo neho mali odvahu a slobodu na tieto veci poukázať. No zodpovednosť nie je len na nich. Človek, ktorého sa to týka, by mal vedieť prijať oprávnenú kritiku. Nad tým všetkým je však intimita s Otcom. Ak sme s ním a počúvame Ho, verím, že nás upozorní, čo a ako robiť. Veď vlastne nejde o to dať veci sami zo seba, ale zjaviť Boha v nás a nechať Ducha konať. Ak mu to dovolíme, budeme, verím, stále plnení ohňom, a ak toho bude aj veľa, práve v Bohu nájdeme odpočinok a povzbudenie.
Celé toto zamyslenie je teda vlastne len uznanie, že bez Otca nemôžeme nič urobiť, pretože ak začneme ísť sami zo seba, veci prestanú fungovať. Intimita v modlitbe nám zabraňuje sa od Otca vzdialiť, a tak vidíme smer a víziu, ktorá nás síce môže presahovať, no neprestáva uchvacovať. Takže, čo tak sa po prečítaní týchto riadkov ísť na chvíľku pozhovárať s Otcom?
Ľuboš Žabenský
