Nedostatok otvorenej komunikácie je základným problémom našej spoločnosti. Stretávame sa s tým úplne všade. Strach vyjadriť svoj názor sme asi zažili všetci. V rodinách strach z hádok a konfliktu, v práci strach o prémie, či osobné ohodnotenia, v spoločenstvách strach z nepochopenia a odmietnutia.
Všetky tieto oblasti nášho života napáda jeden nepriateľ a tým je strach. Strach, ktorý nám bráni komunikáciou riešiť problémy, do ktorých sa dostávame, alebo ktoré nám spôsobili iní. Neustále odsúvanie týchto problémov v nás spôsobuje zranenia a časom zatvrdlivosť srdca voči ľuďom s ktorými sme nedorozumenia a konflikty neriešili a zavreli ich do zásuvky s názvom „potom“ a zabudnuté.
Ako by čas mal všetko zahojiť, no ten, ktorý uzdravuje je Ježiš a na uzdravenie človeka používa skutočne aj čas. No čas sám o sebe nestačí. Tak by sa mohlo stať, že po rokoch sa stretneme s človekom, ktorý nás ranil a my sa cítime rovnako mizerne, ako v tej danej situácií. No onen problém bol kedysi len semiačkom, ale tým, že sme tento problém nekomunikovali, vyrástol z neho veľký strom.
V evanjeliu podľa Matúša sa píše: „Vy všetci ste bratia.“ (Mt 23,8) a ďalej: „Kto je medzi vami najväčší, bude vašim sluhom.“ (Mt 23,11) táto časť evanjelia by dokázala podstatne uľahčiť našu komunikáciu v spoločenstvách. Musíme si uvedomovať, že každý názor je dôležitý, lebo za tým názorom stojí človek, náš brat, či sestra. A aj on túži prispieť práve tým svojím názorom. Aby sme bratov a sestry získavali a nestrácali. Každý z nás sa môže naučiť komunikovať s láskou, aby som brata získal a nie stratil. A navyše komunikácia je najmä o dôslednom počúvaní toho, kto mi chce niečo povedať. Kto veľa hovorí, málo sa dozvie.
Radomír Lupták
