Naše spoločenstvá. Sú miestami napredovania, bezpečia a prijatia pre všetkých členov a to nových aj starých? Ako to vlastne je s prijímaním nových členov a ich začlenením do spoločenstva? Je vôbec možné napísať univerzálne pravidlá, ako pri prijímaní nových ovečiek postupovať? Na túto tému som sa zhováral aj s p. Jurajom Ďurnekom SchP., lídrom spoločenstva Piar v Prievidzi a Máriom Tomášikom, lídrom spoločenstva pri Dóme svätého Martina v Bratislave.
Skôr, ako budeme hľadať odpovede na tieto múdre otázky, chcel by som povedať, ako som to zažil ja. Pravdou je, že vplyvom viacerých okolností som bol už členom viacerých spoločenstiev. Nechcem teraz obhajovať nejaký turizmus v spoločenstvách, skôr si myslím, že je to veľké mínus pre individuálny rast a skôr sa priznávam k tejto mojej chybe.
Často sa ale na viacerých miestach deje, že noví ľudia sú nepovšimnutí, naše skupinkovanie a ignorácia iných je už klasicky skloňovaný problém. Často som sa s ním stretol aj ja. Samozrejme veľa záviselo aj od mojich postojov a od toho, akú iniciatívu som vyvinul ja.
Sú však ľudia, ktorí sú utiahnutejší a nevedia vystúpiť, práve na začiatku, keď to najviac treba. Je preto na nás takýchto ľudí vtiahnuť dnu. Nechcem povedať, že musíme venovať 120 % nášho úsilia hľadaniu nových ľudí v dave, ale skôr stačí, ak sme otvorení tomu, čo sa vyskytne a len sa dáme k dispozícií Bohu, aby konal. Takže, čo s novými ľuďmi v našom spoločenstve?
V prvom rade je, myslím dôležité prijať nových ako dôležitých a v podstate im preukazovať akoby väčšiu úctu ako starším členom. Veď – ak je človek lídrom, je vlastne služobníkom ostatných. Nejde tu však len o nejaké prázdne gesto. Noví členovia sú pre život spoločenstva veľmi podstatní.
Mário: „Noví ľudia sú vždy veľkým požehnaním pre každé spoločenstvo. Či už zoberieme len jednoduchý sociálny rozmer, alebo duchovný rozmer.“ Teda nielen preto, že Božie kráľovstvo má expanzívny charakter, no ak sa spoločenstvo prestane rozširovať, ale len postaví hradby okolo seba, začína reálne strácať smer a zastavuje sa. Napadla mi paralela s impériami, ktoré akonáhle postavili okolo seba veľké hradby (Čína, Rimania v Anglicku, …), začali strácať vplyv a nakoniec sa museli z území stiahnuť.
Okrem evanjelizácie je tu však potenciál a dary, čo noví prinášajú. Úprimne je to aj čas, ktorý môžu venovať napĺňaniu vízie a práve tento čas starší členovia nemusia vždy mať. Nejde teda len o počty, ale o vzrast Božieho obdarovania v spoločenstve, v ľuďoch, ktorých nám Boh posiela. Samozrejme, to ako k novým pristupujeme, môže tieto dary objaviť a rozvinúť alebo zakopať. A preto je podľa mňa kľúčové vytvoriť im priestor prijatia, slobody a rastu.
No poďme sa teraz pozrieť na začiatok, na moment, keď sa človek rozhodne do spoločenstva vstúpiť. Nástraha, ktorá tu číha súvisí s tým, ako sa k ľuďom budeme správať tesne po prijatí do spoločenstva. Vieme spraviť evanjelizačnú akciu alebo duchovnú obnovu a to všetko je super. Noví ľudia sa môžu stretnúť so živým Kristom a zažiť radikálnu zmenu v živote. Dôležité ale je, čo s nimi bude ďalej. Pokiaľ zorganizujeme akciu, no nemáme pre nich plán, ako ďalej, môžeme produkovať vlastne duchovné siroty. Tie sa stretnú s Kristom, zažijú obrátenie, no ak sa im následne nikto nevenuje, môžu sa stratiť a zablúdiť. Takto sa môže stať, že od Cesty úplne odídu a následne je ich, takto zranených, dostať naspäť k Pravde omnoho ťažšie, ako prvýkrát. Samotné fungovanie spoločenstva je teda istou formou svedectva pre svet.
A práve preto je dôležité mať pripravené miesto prijatia, aby nové ovečky neprišli len do pomyselnej predsiene nášho spoločenstva, ale priamo do obývačky. Lebo doma nechodíme v bunde a teniskách, pravda, ak nie sme v americkom filme, ale v pohodlnom oblečení, ktoré nič neimituje a nemaskuje. Ako teda na to? Poďme sa pozrieť do Prievidze.
Juraj: „Dnes to v Piare robíme tak, že evanjelizujeme a pripravujeme evanjelizačné akcie práve vtedy, keď vidíme, že máme aj pripravených lídrov stretiek, ktorí ich môžu ďalej viesť. Je to taká forma “plánovaného rodičovstva” :) .” Je teda nesmierne dôležité vytvoriť novým členom miesto prijatia a mať pre nich pripravené stretko alebo malé spoločenstvo, ktoré ich prijme.
Dôležitý faktor je aj veľkosť spoločenstva. V malom spoločenstve je jednoduchšie udržať si kontakt s väčšinou členov a tak sa starať nielen o ich prijatie, ale aj formáciu. A je nesmierne dôležité im túto formáciu poskytnúť, teda spraviť z nich plnohodnotných členov.
Mário: „… je veľmi dôležité ich začlenenie do spoločenstva. A to jednak skrze akt „prijatia za členov“ ale aj skrze naše poskytnutie prijatia v psychologickom slova zmysle ale i požiadaviek (kritérií), ich následného rastu, objavovania darov i vystrojenia do služby. Všetky tieto veci sa podľa mňa dajú lepšie riešiť v malom stretku ako vo veľkom spoločenstve.“
Dôležitosť malých stretiek teda treba zdôrazniť.
Vo veľkom spoločenstve je už takmer nemožné, aby lídri boli blízko všetkým členom. Takto sa stráca kontakt a rastie anonymita, ktorá sťažuje novým mať šancu zapojiť sa do služby a neskôr preberať zodpovednosť. Pohľad opäť do Prievidze:
„Po istom čase sme narástli tak, že sme si niekedy ani nevedeli zapamätať mená tých nových – to bol problém, pretože sa nie vždy cítili milovane a prijato. Myslíme si, že ako novorodencom, aj novým členom v spoločenstve má byť venovaná patričná pozornosť.“, hovorí Juraj.
Preto, bez ohľadu na veľkosť spoločenstva, prítomnosť menších skupiniek alebo stretiek umožňuje hlbšie prijatie a formáciu jeho členov.
Noví členovia môžu mať problém sa v spoločenstve zorientovať. Hlavne, ak sa jedná o veľké spoločenstvo s množstvom členov. Tu sa pre nich môže vytvoriť stretnutie, ktoré im spoločenstvo predstaví.
Mário: „Raz za čas urobíme vstupný seminár. Sú to dve stretnutia, na ktorých záujemcovi vysvetlíme všetko o fungovaní, hodnotách, vízii nášho spoločenstva i požehnaní a povinnostiach členov.“
Myslím, že každé spoločenstvo je určitým spôsobom špecifické a jedinečné. Či už je to víziou, miestom, kde žije, ľudmi, ktorí sú členmi, počtom alebo ďalšími autentickými vlastnosťami. Je preto ťažké určiť nejaké všeobecné pravidlá ako začleňovať nových.
Ak sú však noví členovia prijatí do spoločenstva nielen formálne, ale skôr rodinne, otvorí sa im priestor pre slobodu a kreativitu. Vlastne prídu na miesto, kde môžu konečne slobodne v Bohu objavovať svoj skutočný potenciál, hodnotu a sny, ktoré do nich vložil Boh. Tu sa môže začať cesta objavenia a realizácie Božích snov s nimi a s týmto svetom. Niekde pri tom všetkom však potrebujú objaviť svoj potenciál. Pripravíme im na to priestor?
Prijímanie nových členov teda nie je len o pridaní nových stoličiek na spoločné akcie. Ide aj o obživenie a posilnenie spoločenstva. Noví členovia, ktorí nájdu svoj domov v spoločenstve doň prinesú aj to, čo nesú len hlboko, pretože v rodinnom prostredí sa nebudú báť otvoriť aj hĺbku. Spoločenstvo sa stane akoby pôdou, kde to všetko môže rásť. Otázka teda znie, dáme novým túto šancu?
Ľuboš Žabenský
